Kto nám vládol po Samovi?

*V štyridsiatom roku Chlotarovej vlády zhromaždil muž menom Samo – pôvodom Frank z kraja senonského – väčší počet kupcov a odobral sa za obchodom do zeme Slovanov, zvaných Vinidi. Slovania sa už začali búriť proti Avarom, nazývaných Huni, a proti ich kráľovi Kaganovi. Vinidi slúžili už oddávna ako befulkovia Hunom, takže kedykoľvek Huni vojensky útočili na nejaký národ, stáli Huni s celým svojím vojskom pred táborom a Vinidi bojovali; ak získavali prevahu a víťazili, tu Huni vyrazili, aby sa zmocnili koristi, ale ak boli Vinidi premáhaní, opierali sa o pomoc Hunov a tak naberali nových síl. Befulkovia ich nazývali Huni, pretože postupovali pred Hunmi tvoriac v boji dvojitý šík. Huni prichádzali každoročne k Slovanom prezimovať, brali si do lóže manželky Slovanov a ich dcéry. Popri iných prejavoch útlaku platili Slovania Hunom dane. Nakoniec však synovia Hunov, ktorých splodili s manželkami a dcérami Vinidov, nechceli už viac znášať krivdy a útlak, a odmietajúc nadvládu Hunov, začali sa – ako som na začiatku spomenul – búriť. Keď Vinidi zaútočili proti Hunom, kupec Samo, o ktorom som sa už zmienil, tiahol s nimi vo vojsku a tam sa ukázal v boji s Hunmi tak prospešný, že to bolo hodné až podivu; a nesmierne množstvo ich bolo mečom Vinidov zabitých. Keď Vinidi videli Samovu schopnosť, zvolili si ho za kráľa a on im šťastne panoval tridsaťpäť rokov. Za jeho vlády zviedli Vinidi veľa bojov s Hunmi a vďaka jeho rozvahe a schopnostiam Vinidi Hunov vždy premohli. Samo mal 12 manželiek z rodu Vinidov a mal od nich 22 synov a 15 dcér.

 

Vyššie voľne citovaná časť Fredegarovej kroniky (Chronicarum quae dicuntur Fredegarii Scholastici libri IV, IV 48) sa považuje za úvod a najstarší zdroj správ o Slovanoch na území Strednej Európy v období Samovej ríše (cca 623 až 658 n. l.). Kronika prináša informácie o Samovi a jeho politických a vojenských konfliktoch s franským kráľom. Neskoršie nám známe písomné pramene Obrátenie Bavorov a Korutáncov na vieru (Conversio Bagoariorum et Carantanorum) a Činy kráľa Frankov Dagoberta I. (Gesta Dagoberti I. regnis Francorum) popisujú už len správy prevzaté a tendenčne odvodené od pôvodného Fredegara. Po tomto dejepiscami opísanom období nastáva určité vákuum – prázdna diera; a o národe, ktorý obýval dnešné územie Slovenska sa dozvedáme následne až v období Nitrianskeho a Moravského kniežatstva. Súčasní historici sa s týmto stavom akoby plne zmierili a Samovho nástupcu a osud jeho ríše ponechávajú zahalený pod rúškom neobjasneného tajomstva. Naozaj ale neexistujú žiadne zdroje, od ktorých by sme sa vedeli odraziť a priniesť tak viac svetla do našich dejín 7. storočia?

 

Juraj Papánek (1738 – 1802) bol slovenský osvietenecký historik, učenec a autor prvých dochovaných programových dejín Slovenska a Slovákov. Vo svojom diele Historia gentis Slavae – De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis, et ecclesiastici (Dejiny slovenského kmeňa – O kráľovstvách a kráľoch Slovákov) z roku 1780 nám okrem iného prináša zoznam slovenských kráľov od 4. storočia spred Krista až do čias panovania Márie Terézie. Slovákom prisúdil veľkomoravskú aj cyrilometodskú tradíciu, samotné Slovensko považoval za pôvodné územie Slovanov a slovenčinu za „matku“ slovanských jazykov…

 

Zoznam slovenských kráľov podľa Papánka pred Kristom:

 

  • Moravinus
  • Piramnis
  • Arioniftus
  • Cimerius
  • Nafiva
  • Ingevon

 

Zoznam slovenských kráľov podľa Papánka od narodenia Krista do čias kráľa Svätopluka:

 

  • Marobudus
  • Gotvalda
  • Vannius – Vanniovo kráľovstvo
  • Vangius – synovec Vanniusa
  • Cimber
  • Thudrus – Turza?, syn Vangiusa
  • Verabertus
  • Gunthericus
  • Ardericus
  • Ferimundus
  • Ofinuchus
  • Gabinus – bol zavraždený v roku 374 n. l.
  • Percha
  • Fridegildus
  • Rofemundus
  • Chunnimundus
  • Marothus – Marovodus
  • Babak
  • Samo – kráľ Vinidov (panoval v rokoch 623 až 658)
  • Marothus – Maroš?, syn Sama? (panoval v rokoch 658 až 700)
  • Svates – Svätoš, syn Marothusa, Samov vnuk (panoval v rokoch 700 až 740)
  • Samomirus
  • Samoslaus
  • Lechus
  • Hormidorus
  • Mogemirus I. – Mojmír I., (zlato?)moravské knieža
  • Brynno, feu Brennius, aliis Privina – Pribina, nitrianské knieža
  • Mogemirus II. – Mojmír II.
  • Radislaus, feu Rafticen – Rastislav
  • Svatoplugus – Svätopluk
  • Swatobogius – syn Svätopluka

 

Z vyššie uvedeného zoznamu kráľov venujme najprv pozornosť Samovi – kráľovi Vinidov. Vieme, že panoval šťastne 35 rokov. Fredegar tiež uvádza, že Samo mal 12 manželiek a 37 detí (22 synov a 15 dcér). Aj napriek tomu, že u starých Slovanov nezaručovala pokrvná línia vždy priamy nárok na trón (voľba kráľa), je veľký predpoklad, že za udatné činy a celoživotnú odvahu, ktorú počas panovania preukázal, si po jeho smrti zvolili Vinidi za kráľa práve jedného z jeho najstarších synov. Ak v Papánkovom zozname vladárov nachádzame po Samovi kráľa Marothusa (Maroša?), môžeme o ňom uvažovať ako o Samovom synovi? Ak by sa aj bez voľby kráľa ujal vlády (aspoň na nejakom území z pôvodnej Samovej ríše) najstarší mužský potomok Marothus, poznáme dnes vôbec nejaké Marothusovo kráľovstvo (Marothus regnum)???

 

Encyklopedista Johann Jacob Hofmann a jeho Lexicon Universale z roku 1698 nám pri termíne MORAVIA prináša veľmi zaujímavú informáciu o nami hľadanom kráľovstve: okolo roku 700 po Kristovi nastúpil v Marothusovom kráľovstve (pri Bratislave?) na vladársky stolec kráľov syn Svätoš (Suathes). A že Ján Dúbravský neskôr toto kráľovstvo nazýva Svätoplukovo (Ján Skala z Dúbravky, žil v rokoch 1486 – 1553, bol olomoucký biskup, historik a spisovateľ, známy tiež ako Ján Dubravius):

 

Marothus regnum hoc tenuit, circa A.C. 700. cui successit filius Suathes, apud Bonsinium (Ponsinium? – lat. Possonium – Bratislava, pozn. autor) quem Dubravius Suato-Plucum appellat.

 

Marothus regnum | Kleban.sk

Obr. Marothus regnum (J. J. Hofmann, Lexicon Universale, 1698)

 

Ak cieľom tejto krátkej rozpravy bolo poukázať na nové možnosti hľadania Samovho nástupcu, tak možno práve kráľ Maroš (Marothus) by mohol byť panovník, ktorého kráľovstvo (Marothus regnum) sa rozprestieralo v 7. a 8. storočí nášho letopočtu aj na území dnešného Slovenska (Samov nástupca kráľ Boruch vládol len korutánskym Slovanom, pozn. autor). Nevenovali sme však žiadnu pozornosť určeniu polohy pôvodného jadra Samovej ríše – územiu Vinidov, kam prišiel najprv Samo obchodovať. V budúcnosti sa preto ku Samovi určite ešte vrátime a v samostatnom príspevku určíme nielen pôvodné územie, ale aj celkový rozsah jeho ríše (a samozrejme budeme hľadať aj bájny Vogatisburg).

 

Naše hľadanie začneme vychádzajúc zo správy, ktorú nám opäť zanechal Fredegar. Dejepisec píše, že kráľovstvo Avarov (tých istých, čo utláčali Samových Vinidov) ležalo v Panónii (Eo anno in Abarorum cuinomento Chunorum regnum in Pannia surrexit viaemens intentio eo quod de regnum certarint…, IV 72). Z Panónie teda každoročne vyrážali Huni prezimovať k Slovanom – Vinidom. Severnú hranicu starovekého územia Hornej a Dolnej Panónie obmýva rieka Dunaj a územie, ktoré leží nad riekou dnes tvorí západnú časť Slovenska.

 

V súvislosti s hľadaním domoviny Vinidov, bude pre nás možno zaujímavá aj správa o drahom opáli od Plínia Staršieho (Gaius Plinius Secundus, žil v rokoch 23 až 79 n. l.). Vo svojom diele Naturalis Historiae Libri XXXVII uvádza, že „nijaký iný drahokam nie je svojím vzhľadom príjemnejší očiam“. Taktiež píše, že „rímsky senátor Nónius radšej zvolil vyhnanstvo, ako by sa vzdal svojho prsteňa s veľkým opálom“. Ako krajinu pôvodu opálu uvádza autor Indiu. Najstaršie informácie o drahom opáli vôbec však pochádzajú približne už z roku 500 pred naším letopočtom, kedy ho vo svojej básni spomína grécky básnik Onomakritos. Ďalšiu zmienku nám zanechal rímsky filozof Julius Solinus, ktorý vo svojom diele Polyhistor opisuje záhadný kameň šesťdesiatich farieb, ktorému zároveň pripisuje silné magické účinky.

 

Názor odborníkov na danú problematiku je taký, že drahé opály, popísané starovekými autormi sa vyznačujú intenzívnou farbohrou a výraznou opalescenciou, ktorá je typická vyložene pre Slovenský drahý opál. Náš opál je zároveň jediný drahý opál, ktorý sa vyskytuje na celom území Eurázijského priestoru. Slovenské opálové bane, až do kolonizovania Nových zemí a objavenia opálových baní v Mexiku a v Austrálii, boli jediné známe bane na drahý opál na svete. Existuje teda predpoklad, že drahé opály staroveku mali svoj pôvod práve na Slovensku pri Dubníku (dnes kataster obce Červenica, okres Prešov).

 

Plínius Starší však uvádza ako miesto pôvodu drahého opálu Indiu. Nepomýlil sa? V Indii žiadne bane na drahý opál nie sú. Nemohol mať na mysli (V)in(i)diu, krajinu Vinidov? Veď aj statný kupec Samo o niekoľko storočí neskôr obchodoval so Slovanmi, zvanými Vinidi, na staroslovensko-avarskom území (opál, zlato, striebro, meď, cín, železo, soľ, …). Napokon si ho Vinidi zvolili za svojho kráľa a tak Samo založil…

 

*Pozorný čitateľ si dozaista všimol, že Papánkov zoznam slovenských kráľov tvoria panovníci ctihodného rodu Tudru z obdobia staroveku, kedy územie Slovenska obýval kmeň Kvádov (striedavo aj z rodu Marobuda, v minulosti totiž dochádzalo medzi Kvádmi a Markomanmi k častým utuženiam ich vzájomných vzťahov sobášmi). V súčasnosti vieme Papánkov zoznam slovenských (kvádskych) kráľov doplniť a rozšíriť z iných zdrojov a prameňov. Poznávame kráľa Italicusa, Aistomódiusa, Ariogaisa, Viduara a jeho syna Vitrodorusa, kráľa Gabiomara a iných. Pri dôkladnom štúdiu vieme u niektorých panovníkov stanoviť približné obdobia ich vlády (kráľ Marobud, kráľ Vannius, jeho synovec Vangius a jeho syn Thudrus, vieme určiť skon kráľa Gabinia, atď.). O tom však, ktorí dejepisci ešte považovali Kvádov za Slovákov, a analýze prechodu pomenovania starovekých Kvádov k stredovekým Sclávom (Kvadi – Kuadi – Kuabi – Saklabi – Sklabenoi – Sclabi – Sclavi) sa budeme venovať až v samostatnej rozprave…

 

**titulný obrázok “Knieža Samo na čele slovanského vojska vracia sa z víťazného boja” (Hradiska.sk)