Slovensko na Ptolemaiovej mape IV.

 

 

Setina a Cuadi – Sitno a Slováci

Od Banskej Štiavnice na juh vysoko vyčnieva nad horskými lesmi najvyšší vrch Sitno. Bol na ňom kedysi i hrad, ktorého stopy ešte nezmyl dážď a nerozmietol vietor. Na tomto hrade v Pribinovej dobe bol pánom knieža Stojmír. Mal dvoch synov. Pohanským veľkňazom, ktorého menovali žrecom, bol staručký a múdry Nákon. Ľudia pod otcovskou starostlivosťou kniežacou žili v blahobyte a pokoji.

Keď Stojmír cítil, že sa mu blíži posledná hodina, predvolal svojich synov a povzbudil ich, aby žili vo svornosti. Panujúcim kniežaťom bude starší syn Tyra. Mladší syn Želibor bude mu poddaný. Silní budú, keď budú nažívať v jednote. Keď Stojmír onedlho zomrel, jeho telo spálili podľa pohanského zvyku v posvätnom háji na Sitne. Ale synovia dlho nezachovali otcovu múdru radu. Čoskoro sa pustili do boja proti sebe. Veľkňaz Nákon všemožne sa usiloval, aby zabránil bratovražednej bitke, ale bez výsledku. Keď ich husté šíky stáli proti sebe a znova nadarmo sa snažil ich zmieriť, preklial ich, aby sitnianská skala pojala všetkých a neotvorila sa prv, kým ich slovenský národ nebude volať o pomoc, aby týmto spôsobom odčinili svoj hriech. Sotva odzneli Nákonové slová, ostrý blesk zarachotil a ožiaril kraj široko-ďaleko. Vzápätí prihnala sa ukrutná búrka a zo Sitna vyšľahli mohutné plamene. Zem sa triasla od základov.

Keď tento Boží súd pominul, vyjasnilo sa a miliardy hviezd ozdobili čistú oblohu. Bojovníkov nebolo nikde. Sitnianská skala ich pojala do veľkých priestranných siení, ktoré sa tam utvorili. Tam sú na pohotove, aby nastúpili do boja, keď ich slovenský národ bude volať. Každý rytier stojí pri svojom ošírovanom koni jednou nohou v strmeni. Len vyhupnúť na vraníka. Každých sedem rokov sa prebúdzajú i bez volania, aby sa opýtali starého rytiera strážiaceho východ, či je ich čas už tu? Starý rytier na to vystúpi na sitnianský vrch, aby zavolal na všetky strany sveta, či už? Ak odpoveď neprichodí, zavrie okovanú bránu a vráti sa do siení, aby rytieri odpočívali ďalších sedem rokov…

 

Hrad Sitno a jeho pradávna minulosť sa natrvalo zakorenili v slovenskej ľudovej pamäti. Vyššie uvedená Legenda o sitnianských rytieroch podáva príbeh z čias staroslovenského kniežaťa Pribinu prenášaný z generácie na generáciu. Stredoveký hrad Sitno je však preukázateľne postavený na základoch hradiska z obdobia Rímskej ríše. Archeologické vykopávky v lokalite potvrdili, že pôvodné hradisko bolo vybudované kmeňom Kvádov niekedy v 1. alebo v 2. storočí nášho letopočtu, čo je zároveň obdobie života a práce gréckeho kartografa Ptolemaia. Vo svojej Geografii umiestňuje Kvádov samotný mapopisec nasledovne:

 

„infra Orcynium Saltum Quadi, infra quos ferri fodinae et Luna Silva“

 

„pod Hercýnskym priesmykom (sídlia) Kvádi, pod ktorými sa nachádzajú železné bane a Mesačný les (hora)“

 

Ptolemaios uvádza, že kmeň Kvádov žije pod priesmykom Hercýnskeho lesa. Tajomný a mýtmi opradený les zaberal svojou rozlohou široký priestor, no srdce lesa ležalo na Slovensku. V čase, kedy žil Gaius Iulius Caesar (narodil sa v roku 100 pred Kristom), bolo o Hercýnskom lese známe:

Vyššie spomenutý Hercýnsky les má rozlohu deviatich denných pochodov, pokiaľ sa ide bez batožiny, nie je možné to určiť inak a meranie ciest nepoznajú. Začína sa u hraníc Helvétov, Nemetov a Raurakov a tiahne sa priamo v smere rieky Dunaj až k územiu Dákov a Anartov. Odtiaľ sa obracia doľava, v opačnom smere rieky a pri svojej veľkej rozlohe sa dotýka mnohých kmeňov. A na tejto strane Germánie nie je nikoho, kto by mohol povedať, že sa dostal na začiatok toho lesa aj keď prešiel cestu 60 dní, a nikoho kto by sa dopočul na ktorom mieste začína.“ Takto opísal Hercýnsky les Caesar vo svojich Zápiskoch o galskej vojne.

 

Hercýnsky les sa od prameňa Dunaja tiahol pozdĺž rieky. Na strednom toku, kde sa Dunaj stáča a tečie na juh, sa od rieky odkláňal opačným smerom. Prechádzal celým územím Slovenska a pokračoval ďalej severne a na východ až ku kmeňom Dákov a Anartov. Anarti sídlili na upätí ukrajinských Karpát pri rieke Tise a boli blízkymi susedmi Kvádov. Možno práve kmene Kvádov – Sklavenov a Anartov – Antov spomína vo svojom diele byzantský historik Prokopius, ktorého sme citovali v jednej z predchádzajúcich kapitol…

 

Obr. Kmeň Antov ANARTOV na Ptolemaiovej mape DACIE

Obr. Kmeň Antov ANARTOV na Ptolemaiovej mape DACIE

 

Pozorný čitateľ už z predošlých častí rozpravy o Slovensku na Ptolemaiovej mape dozaista zaregistroval snahu o nájdenie a prepojenie možnej histórie Kvádov a Slovákov ako jedného a toho istého kmeňa – národa. Krajina Kvádov je totiž historickými prameňmi jednoznačne doložená na Slovensku a v súvislosti s informáciou, že 85% Slovákov má gény 8.000 rokov staré a viazané na dnešné územie Slovenska, museli teda naši pradedovia žiť na Slovensku aj v čase Ptolemaia. Poďme sa na túto problematiku pozrieť bližšie a uveďme si niektoré pramene, ktoré popisujú Kvádov a ich krajinu…

 

Marcus Aurelius Antoninus sa narodil 26. apríla v roku 121 po Kristovi. Bol rímskym cisárom, ktorý časť svojej vlády strávil na severe ríše v bojoch proti Kvádom a Markomanom. V roku 171 Kvádov najprv vytlačil z Panónie za Dunaj a neskôr ich prenasledoval na ich vlastnom území počas I. Kvádskej a Markomanskej vojny v rokoch 172-175. Druhá výprava proti Kvádom a Markomanom (177-180 n.l.) mu bola osudná. V roku 180 totiž Marcus Aurelius zomrel v poľnej nemocnici pri Vindobone (Viedeň) na mor.

 

Aj napriek veľkým starostiam, ktoré mal Marcus Aurelius so spravovaním ríše, vášnivo sa venoval právu, rétorike a filozofii. Počas vojenských výprav na Slovensku napísal svoje dielo Ta eis heauton (u nás známe ako Myšlienky k sebe) o rozsahu 12 kníh – kapitol. Na konci prvej knihy stojí: „Napísané v Kvádsku u (rieky) Granuas“, pričom Granuas je slovenská rieka Hron. Božský Marcus nám takto prináša dôležitú zmienku o presnejšej lokalizácii Kvádov.

 

Ďalšiu správu o osídliach Kvádov nám zanechal Ammianus Marcellinus, ktorý žil približne v rokoch 330 až 400 n.l. Svoju kariéru začal ako dôstojník cisára Konštantina II. Zúčastnil sa niekoľkých ťažení proti Peržanom. Neskôr sa utiahol a vrátil sa do rodnej Antiochie v Sýrii.

Jeho Dejiny (Rerum gestarum libri XXXI) zachycujú obdobie od začiatku vlády cisára Nerva ( rok 96 n.l.) a končia smrťou cisára Valenta pri Adrianopole. Zväzky, ktoré sú k dispozícii (XIV-XXXI), pojednávajú o rokoch 353-378 po Kristovi. Marcellinus nám v kapitole XVII. prináša zmienku o rímskom tábore Brigatione (na druhom brehu Dunaja pri dnešnom Komárne) a taktiež spomína staroslovenských? kráľov Viduaria a Gabinia.

 

„Po týchto udalostiach posunul na barbarskom území tábor do Brigetiona, aby boli aj tam uhasené slzami či krvou zvyšky vojny s Kvádmi žijúcimi v týchto končinách. Akonáhle knieža Vitrodorus, syn kráľa Viduaria, aj vazalské knieža Agilimundus a iný vodcovia a náčelníci, vládnuci nad rôznymi kmeňmi, zazreli uprostred kráľovstva a na rodnej pôde vojsko, vrhli sa vojakom k nohám. Keď dosiahli odpustenie, zachovali sa podľa rozkazov a vydali svoje deti ako rukojemníkov, aby bolo zaručené, že stanovené podmienky splnia, potom vytasili meče, ktoré ctia ako Bohov a prisahali, že (Rímanom) zachovajú vernosť.“

 

Archeologický prieskum lokality Iža – Kelemantia nám priniesol prierez históriou rímskeho tábora na Slovensku: v predpolí vojenského tábora Brigetio postavili Rimania pevnosť na ľavom brehu Dunaja v Iži už za vlády cisára Marca Aurélia (161-180) v období počas kvádskych vojen. Prvý, drevozemný tábor však zanikol po krátkom čase požiarom pri neočakávanom útoku Kvádov. Počas jednej z vojenských výprav v závere kvádskych vojen tu v blízkosti zrejme už spustošenej pevnosti krátkodobo táborilo niekoľko rímskych vojenských oddielov v dočasných poľných opevneniach. Koncom 2. storočia postavili Rimania na mieste zničeného drevozemného tábora pre jednotky pomocnej légie kamenný kastel o rozlohe 3 hektárov. Počas vojnových udalostí okolo polovice 3. storočia bol tento kastel značne poškodený. V 4. storočí za vlády Konštantínovcov sa uskutočnila rozsiahla prestavba jeho opevnenia. Ak by kmeň Kvádov následne opätovne napadol a vyplienil novoprestavaný rímsky tábor v Iži, je možné, že Ammianus Marcellinus spomína možno aj Ptolemaiom zakreslený rímsky tábor KELEMANTIA, ktorý dal cisár Valentinianus I. (364-375) opäť vybudovať, nakoľko niekedy počas jeho vlády došlo k posledným stavebným úpravám kastela. Krátko po jeho smrti bola pevnosť KELEMANTIA pri Iži opäť vyplienená alebo opustená Rimanmi z iných dôvodov…

 

… z ničoho nič sa vzbúril pokojný kmeň Kvádov, teraz nie príliš obávaný, avšak predtým nadmieru bojovný a silný, ako o tom svedčia ich kedysi ľahko a rýchle prevedené lúpežné prepady: spoločne s Markomanmi obľahli Aquileiu, vyvrátili Opitergium a na svojich bleskových ťaženiach preliali veľa krvi, keď prenikli Julskými Alpami, ťažko im čelil už spomínaný zbožný Marcus Aurélius. A ku sťažnostiam mali Kvádovia oprávnený dôvod, pokiaľ ho barbari môžu mať.

Valentinianus totiž hneď od začiatku svojej vlády horel síce chválitebnou, avšak príliš horlivou túžbou zaistiť hranice a prikázal postaviť strážny tábor za riekou Dunaj, priamo na území Kvádov, ako keby už boli uvedení pod rímsku právnu zvrchovanosť. Tamojší obyvatelia to niesli s nevôľou, a plní starostí o svoj osud, hľadali tomu pre teraz zabrániť vyslaním posolstva.

Avšak Maximinus, túžiaci po každej nepravosti a neschopný krotiť svoju vrodenú nadutosť, stupňovanú ešte pýchou, že získal hodnosť praefekta, vyčítal tamojšiemu veliteľovi obranných síl v Illyriku (pod ktorý patrí aj Panónia) Equitiovi svojhlavosť a lenivosť, pretože dielo, ktoré malo byť prevedené urýchlene, nebolo ešte hotové. A akoby dbal o verejný prospech, dodával, že ak bude jeho synovi udelená hodnosť veliteľa vo Valerii, bude opevnenie bez akéhokoľvek vykrucovania sa postavené.

Oboje sa takmer docielilo. Akonáhle sa Marcellianus po svojom menovaní vydal na cestu a dorazil na miesto – bol po svojom otcovi samoľúby – bez toho, aby sa pokúsil nejakým prejavom upokojiť tých ľudí, ktorí mali byť za zmienené nároky, ktoré nikdy nemali, vyhnaní zo svojich sídiel, pustil sa do diela, ktoré bolo krátko predtým začaté a prerušené, keď boli pripustené námietky.

Nakoniec pozval kráľa Gabinia, ktorý vo všetkej slušnosti žiadal, aby sa nič nové nepodnikalo, aj s inými na hostinu, predstierajúc láskavosť, akoby mu chcel vyhovieť. Keď však po hostine odchádzal, dal ho nič netušiaceho usmrtiť, zločinne pošpiniac posvätnej povinnosti pohostenia.

 

Potom čo sa správa o tomto hroznom čine rozniesla na všetky strany, rozzúrila Kvádov a okolité kmene. Plačúc nad kráľovou záhubou, spojili sa a vyslali tlupy plieniteľov, ktoré prekročili Dunaj, a pretože sa žiadny nepriateľský zásah nečakal, napadli vidiecki ľud, zaneprázdnený žatvou, väčšinu pobili, a čo zostalo na žive, odviedli si s množstvom rozmanitého dobytka domov.

 

Kleban.sk - Obr. Detail Ptolemaiovej mapy na zakreslené územie Slovenska

Obr. Detail Ptolemaiovej mapy na zakreslené územie Slovenska

 

Rozpoznávame teda prvú, Ptolemaiom zaznamenanú lokalitu na území Slovenska – rímsky tábor KELEMANTIA. Na mape je tábor zapísaný grécky Κελαμαντία – lokalita, ktorá je v odborných kruhoch všeobecne akceptovaná.

 

  • KELEMANTIA – Kelemantia (Dievči hrad – rímsky tábor pri Iži)

 

Vyššie spomínaného kráľa Kvádov Gabinia pozná aj slovenský osvietenecký historik, učenec a autor prvých zachovaných programových dejín Slovenska a Slovákov – Juraj Papánek (1738 – 1802). Uvádza ho však ako slovenského kráľa vo svojom diele z roku 1780 Historia gentis Slavae – De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis, et ecclesiastici (Dejiny slovenského kmeňa – O kráľovstvách a kráľoch Slovákov…). Táto práca ako prvá podala súvislé slovenské dejiny od 4. storočia pred Kristom až po panovanie Márie Terézie. Slovákom v nej prisúdil veľkomoravskú aj cyrilo-metodskú tradíciu, samotné Slovensko považoval za pôvodné územie Slovanov a slovenčinu za „matku“ slovanských jazykov…

 

Zoznam slovenských kráľov podľa Papánka pred Kristom:

 

  1. Moravinus
  2. Piramnis
  3. Arioniftus
  4. Cimerius
  5. Nafiva
  6. Ingevon

 

Zoznam slovenských kráľov podľa Papánka od narodenia Krista do čias Svätopluka:

 

  1. Marobudus – Budimír?
  2. Gotvalda
  3. Vannius – Vanniovo kráľovstvo
  4. Vangius – synovec Vanniusa
  5. Cimber
  6. Thudrus – Turza?, syn Vangiusa
  7. Verabertus
  8. Gunthericus
  9. Ardericus
  10. Ferimundus
  11. Ofinuchus
  12. Gabinus
  13. Percha
  14. Fridegildus
  15. Rofemundus
  16. Chunnimundus
  17. Marothus – Marovodus
  18. Babak
  19. Samo – kráľ Vinidov od roku 623
  20. Marothus – prvorodený Samov syn
  21. Svates – Svätoš?, syn Marothusa, Samov vnuk
  22. Samomirus
  23. Samoslaus
  24. Lechus
  25. Hormidorus
  26. Mogemirus I. – Mojmír I., zlatomoravské knieža?
  27. Brynno, feu Brennius, aliis Privina – Pribina, nitrianské knieža
  28. Mogemirus II. – Mojmír II.
  29. Radislaus, feu Rafticen – Rastislav
  30. Svatoplugus – Svätopluk
  31. Swatobogius – Svätoboh?, Svätobož?, Svätoboj?, syn Svätopluka

 

V Papánkovom zozname slovenských vladárov môžeme zaregistrovať aj markomanských kráľov, nakoľko Kvádom vládli panovníci nielen zo ctihodného rodu Tudru, ale striedavo aj z rodu Marobuda. V minulosti totiž dochádzalo medzi Kvádmi a Markomanmi k častým utuženiam ich vzájomných vzťahov sobášmi.

V súčasnosti vieme Papánkov zoznam slovenských (kvádskych) kráľov doplniť a rozšíriť z iných zdrojov a prameňov. Poznávame kráľa Italicusa, Aistomódiusa, Ariogaisa, Viduara a jeho syna Vitrodorusa, kráľa Gabiomara a iných. Pri dôkladnom štúdiu vieme u niektorých panovníkov stanoviť približné obdobia ich vlády – napríklad u kráľa Marobuda a následne u kráľa Vanniusa, jeho synovca Vangiusa a jeho syna Thudrusa. Vieme taktiež určiť skon kráľa Gabinia…

Zastavme sa však nateraz až pri 19. kráľovi Samovi, kráľovi Vinidov. Fredegarova kronika datuje vznik Samovej ríše a kráľovstva Vinidov na prelom rokov 623-624. Kronikár uvádza, že Samo mal 12 žien a 37 detí (22 synov a 15 dcér). S veľkou pravdepodobnosťou sa po Samovej smrti ujal vlády jeho najstarší mužský potomok. Ako dvadsiateho vladára v poradí nám Juraj Papánek uvádza kráľa Marothusa. Encyklopedista Johann Jacob Hofmann a jeho Lexicon Universale z roku 1698 nám tentoraz pri termíne MORAVIA prináša ďalšiu zaujímavú informáciu a to, že okolo roku 700 po Kristovi nastúpil práve v nami spomínanom Samovom a neskôr Marothusovom kráľovstve pri Bratislave? na vladársky stolec po otcovi jeho syn Svätoš (Suathes).

 

Kleban.sk - Obr. J.J. Hofmann, Lexicon Universale: MORAVIA

Obr. J.J. Hofmann, Lexicon Universale: MORAVIA

 

Toto kráľovstvo neskôr nazýva Ján Dúbravský Svätoplukovo, ako to môžeme vidieť na detaile z encyklopédie Lexicon Universale. Ján Skala z Dúbravky (1486-1553) bol olomoucký biskup, historik a spisovateľ, známy tiež ako Ján Dubravius. Uvedená citácia je na obrázku zvýraznená červenou čiarou dole:

 

Marothus regnum hoc tenuit, circa A.C. 700. cui successit filius Suathes, apud Bonsinium (Ponsinium? – lat. Possonium – Bratislava, pozn. autor) quem Dubravius Suato-Plucum appellat“ .

 

Johann Jacob Hofmann nám pri termíne MORAVIA prináša aj iné zaujímavé informácie, ktorým sa ale budeme venovať až v samostatnej rozprave o časoch Svätoplukových. Pre nás je však teraz najpodstatnejšia správa o umiestnení Kvádov, ktorú nám Lexicon Universale prináša:

 

Ibi alias Quadi, fere in 2. partes ab Moravo fluvium dividitur.

 

a teda: „Na tom mieste sú inak Kvádi na 2. časti riekou Moravou rozdeľovaní.“. Kvádi podľa tohto historického prameňa v určitom období už žili a obývali územie aj za riekou Moravou. Nenachádzame tu náhodou pomoc pri preklade latinského „Sclavos Margenses“ z čias Rastislava a Svätopluka zo zaužívaného termínu „moravskí Slovania“ na „moravskí Slováci“? Veď koniec koncov celá oblasť juhovýchodnej Moravy si do dnešných dní zachovala pomenovanie Slovácko, v nedávnej minulosti nazývané výlučne ako “moravské Slovensko“. Je to práve oblasť, ktorá je z celej Moravy archeologicky najhodnotnejšia a najbohatšia. Navyše najstarší ľudia v tomto regióne si do dnešných dní hovoria “Slováci“.

 

( V rokoch 1939-1940 vzniklo priamo na Morave hnutie, ktoré vyvíjalo úsilie o pripojenie časti územia Moravy k Slovensku. Táto požiadavka polmilióna moravských Slovákov aj napriek snahám slovenskej diplomacie v Nemecku neprešla. Jednalo sa o regióny miest Hodonín, Kyjov, Strážnice, Veselí nad Moravou, Uherský Brod, Uherské Hradiště, Otrokovice, Zlín, Hranice, Valašské Meziříčí, Vsetín, Bylnice… pozn. autor)

 

Kleban.sk - Obr. Dŕžava Kvádov podľa neznámeho kartografia na mape z roku 1751 vydanej v Bratislave

Obr. Dŕžava Kvádov podľa neznámeho kartografia na mape z roku 1751 vydanej v Bratislave

 

Rozmach vplyvu a územného rozpínania Kvádov v strednej Európe natrvalo nastal až po rozpade Rímskej ríše. Hraničný val Limes Romanus prestal plniť svoju obrannú funkciu a tak Kvádi obsadili a osídlili bývalé rímske provincie na strednom toku Dunaja. Na základe dostupných prameňov môžeme prehlásiť veľkú zhodu rozlohy kvádskeho ,,Slovenského kráľovstva,, s územím, ktoré na základe lingvistickej analýzy stanovil významný slovenský jazykovedec a slavista Ján Stanislav, ktorého meno nesie aj dnešný Slavistický ústav Jána Stanislava SAV. Vo svojom diele Slovenský juh v stredoveku analýzou toponým stanovil hranice vplyvu Slovákov v strednej Európe.

 

Uveďme si teda ďalšie pramene, ktoré nám prinášajú informácie o Kvádoch v Dunajskej, resp. v Karpatskej kotline:

 

O živote Rufiusa Festusa dnes veľa nevieme. Cisár Valentinianus, ktorý vládol od roku 364 do roku 375 n.l., ho však poveril úlohou napísať stručné dejiny Rímskeho impéria. Jeho dielo Breviarium rerum gestarum populi RomaniSúhrnné pojednávanie dejín národa rímskeho nám prináša dôležitú správu, aké územie postupne zaberal kmeň Kvádov, kam sa rozširoval a usádzal:

 

Markomani a Kvádi boli vytlačení z krajov Valérie, ktoré ležia medzi Dunajom a Drávou, a medzi Rimanmi a barbarmi bol zriadený hraničný val (ťahajúci sa) od vindelickej Augusty cez Norikum, Panónie a Moéziu…

 

Marcomanni et Quadi de locis Valeriae, quae sunt inter Dannuium et Drauum, pulsi sunt et limes inter Romanos ac barbaros ab Augusta Vindelicum per Noricum, Pannonias ac Moesiam est constitutus..

 

Kvádi mali v dŕžave nielen Panóniu, ale aj druhý breh Dunaja napravo od nej. Môžeme sa odvolať opätovne na dielo Ammianusa Marcellinusa Rerum gestarum libri XXXI, kde okrem iného nachádzame: „Napred bol teda vyslaný Merobaudus s oddielom pechoty, ktorému velil, aby vojaci plienili a pálili barbarské kraje, a ako comes sa ku nemu pripojil Sabastianus; Valentinianus potom rýchlo presunul svoj tábor do Aquinka (Budín), zhromaždil pre prípad pohotovosti lode a potom čo dal urýchlene zostaviť drevený most, prenikol na územie Kvádov z inej strany. Tí síce pozorovali jeho príchod z horských zrazov, kam sa ich väčšina so svojimi rodinami uchýlila v rozpakoch a v neistote, čo sa robí, avšak ostali úžasom, keď proti všetkému očakávaniu zazreli vo svojej vlastnej zemi cisárske zástavy…

 

Práve na tomto mieste by som z predchádzajúcej kapitoly opätovne citoval stredovekého kronikára a letopisca Nestora (1056 – 1114). Jeho tvrdenie o Rimanoch, ktorí napadli dunajských Slovenov – Slovákov (Sloveni, Slovenky, Slovensko) naberá v súvislosti s Kvádmi – čoby Slovákmi, reálne opodstatnenie. Rehoľný mních kyjevského kláštora vo svojej práci Povesti dávnych liet obdobne ako Papánek tvrdí, že Slováci sú pôvodným a teda najstarším slovanským národom…

 

Po dlhom čase zo Slovenov na Dunaji, kde je teraz Uhorská a Bulharská zem. A od tých Slovenov sa rozišli Slovania po zemi a pomenovali sa svojimi menami, kde sa osadili, na ktorom mieste. Takže jedni prišli a osadili sa na rieke, čo sa volá Morava, a zobrali si meno Moravy, a druhí nazvali sa Čechmi. A ďalší to tiež Sloveni – Bieli Chorváti, Srbi a Korutánci. Keď Rímania (v originále Volochi; Taliansko – poľ.Włochy) napadli dunajských Slovenov a usadili sa tam trápiac ich, títo Sloveni odišli a usadili sa na Visle a pomenovali sa Liechmi (Lechmi), a od tých Liechov vyšli Poliaci, a druhí Liechovia – Lutiči, iní Mazovšania, iní Pomorania.

 

… A takto sa rozišiel slovenský národ.“.

 

Z rôznych historických prameňov sa dozvedáme o veľmi dobrých vzťahoch medzi kmeňom Kvádov a Markomanov. Tieto informácie dávajú predpoklad, že to boli blízko susediace kmene. Ich kráľovstvá však netvorilo len územie, ktoré obývali oni samotní, ale samozrejme aj územia kmeňov, ktoré si podmanili. Kráľ Markomanov Marobud si v období jeho panovania získal pod svoju správu kmene Lugiov, Zumov, Gutonov, Mugilonov, Sibinov a zo samých Suebov veľký kmeň Semnonov.

Marobud pochádzal z veľmi urodzeného markomanského rodu. Narodil sa niekedy v rokoch 35-30 pred Kristom a žil až do roku 37-38 po Kristovi. Zomrel v Ravenne. V kapitole, v ktorej sme pojednávali o hraniciach Slovenska na Ptolemaiovej mape sme si už o Marobudovi okrem iného uviedli: „kmeň Markomanov bol vytlačený zo svojich pôvodných sídiel hlbšie do vnútrozemia za rieku Moravu až na územie Slovenska, kde mu voľný postup zastavil veľmi silný kmeň Kvádov. Markomanov na Slovensko zakreslil aj Ptolemaios. Systém rímskych (trvalých aj dočasných) táborov popri rieke Morave ťahajúci sa od Carnunta cez Bernardstahl (Rakúsko), Brěclav, Kostice, Kroměriž (obec Pračice) až po Olomouc slúžil na kontrolu už obsadeného územia na Čechách a Morave a mal funkciu chrániť územie obsadené Rimanmi pred barbarskými vpádmi od rieky Váh.

 

 

Správa, ktorá nám môže pomôcť pri samotnom ohraničení územia Kvádov na Ptolemaiovej mape, pochádza z pera českého kronikára Václava Hájka. Vieme, že kráľ Marobud si Kvádov nepodmanil (boli skôr “vojnoví partneri“ pri ich spoločných lúpežných prepadoch) a v prípade, že ich kráľovstvá spolu susedili, mohli by sme podľa tejto správy považovať v určitom období za časť hraníc medzi Kvádmi a Markomanmi slovenskú rieku Hron. Václav Hájek z Libočan totiž definuje vo svojej Kronike českej z roku 1541 hranice kráľovstva Markomanov v dobe panovania Marobuda následovne:

 

V čase tom, dokiaľ ešte Marobud (Hájek uvádza kráľa Markwarta ako Marobuda, neskôr už používa ale len pomenovanie Markwart) prvý kráľ Moravský od Rímanov tak podvodne oklamaný nebol, veľmi veľká moc Moravanov bola a ich sily obávali sa okolité národy, lebo šírka tohto slávneho Moravského kráľovstva siahala od Ostrihomu (leží na Dunaji v mieste, kde sa vlieva rieka Hron) až do planin Hermundurských, ktoré v tom čase Boemovia držali, tu kde je miesto, ktoré sa teraz volá Český Brod. Medzu Moravského kráľovstva tiež Labe a Dunaj rozdeľoval až do krajín vlašských a bavorských.

 

Cžasu toho dokawadž ještie Markwart prvnij Král Morávsky od Ržijmanuow tak podwodnie oklaman nebyl, welmi welika moc Morawanuow byla, A jich syly obawali se okolnij Narodowé, Neb Širokost toho Slawneho Kralowstwij Morawskeho wztahowala se od Ostřehomu až do planin Hermundurskych, kterež ku naten čas Boemové držali, tu kdež nynij Cžesky Brod slove. Meze take Kralovstwij Morawskeho, Labe a Dunaj rozdieloval, až do Krajin Wlaskych a Baworskych.

 

 

Kronikár Hájek nám prináša aj veľmi zaujímavú správu o tom ako Rimania dosadili na trón kráľa Vannia v čase, keď bol Marobud porazený a vyhnaný náčelníkom Cheruskov – Arminiom. Vannius pochádzal z kmeňa Kvádov a v roku 21 po Kristovi s podporou Ríma založil štátny útvar, ktorý Rimania pomenovali Vanniovo kráľovstvo – regnun Vannianum a Vanniovi udelili titul kráľ – rex. Spomínané kráľovstvo sa rozprestieralo medzi riekami Morava a Váh. Vanniovo panstvo si po jeho zvrhnutí rozdelili jeho synovci Wando a Sydo. Hájek v súvislosti s Vanniom a bitke, ktorá sa odohrala pri Dunaji pod hradom Pica (Pisa? – Posa? – lat. Possonium – Bratislava, pozn. autor) píše:

 

…a tu pod jedným hradom, ktorý sa volá Pica, odohrala sa bitka, v ktorej bol Vannius ťažko ranený a ľud (vojsko?) jeho jednak na hlavu porazené bolo a tak Boemovia, Hermundurovia, a Rátovia resp. Slezania po takom víťazstve do svojich krajín sa vrátili, a Slováci tí Vanniovi žoldnieri tu v Pannónii sa usadili a zostali.

 

a tu pod jedním Hradem Rzečenym Pica, sešla se Bitwa w kterež byl Wannyus škodnie ranien, a Lid jeo jednak na hlawu poražen, a tak Boemowe, Hermundurowe, a Rátowe neb Sležacy po takowe witiezstwí do swych krajin se nawratili, a Slowacy ti Wannyowi žoldneřy, tu w Pannonij se osadili a zuostali.

 

Kleban.sk - Obr. Václav Hájek – Kronika česká. Detail na termín Slowacy - Slováci

Obr. Václav Hájek – Kronika česká. Detail na termín Slowacy - Slováci

 

Václav Hájek v úvodnej kapitole Kroniky českej – O pôvode a počiatku spomína a menuje rôzne kmene nachádzajúce sa pri strednom toku Dunaja, no Kvádov, nerozlučnú dvojicu Markomanov, však nemenuje ani raz. Na druhej strane však kronikár spája kvádskeho Vannia so Slovákmi. Stotožňoval teda Hájek Kvádov so Slovákmi? Letopisec navyše z jemu dostupných historických prameňov a kroník v rozprave o Pôvode a počiatku národa českého prichádza k záveru, že „…my Cžechowé mame našij wlast od Germanuow, a Rod y Jazyk od Slowakuow…“ Musíme však podotknúť, že Hájek v texte používa a zároveň aj rozlišuje pomenovania Slováci a Slovania, takže nedošlo k žiadnej zámene. Ďalej uvádza, že Slováci osídlili svoju domovinu hneď po Potope Sveta, keď sme tu prišli od Babylonskej veže…

 

Slovákov s Kvádmi stotožňuje aj iný český dejepisec a to Alois Vojtěch Šembera, ktorý žil v rokoch 1807 (Vysoké Mýto) až 1882 (Viedeň), známy tiež pod pseudonymom Mudromil Mýtsky. Na prvých stranách svojho diela Západní Slované v pravěku o sebe píše:

Alois Vojtěch Šembera, profesor řeči a literatury české na c. k. Vysokých školách vídenských, sekretář a redaktor českých zákonů říšských v Ministerium záležitostí vnitřních, rytíř cís. Ruského řádu sv. Anny třídy druhé, dopisující úd Kr. České společnosti vědecké v Praze, c. k. Společnosti vědecké v Krakově, c. k. Mor. sl. společnosti pro zvelebení rolnictví, poznání přírody a vlasti v Brne, cís. Geografické společnosti v Petrohradě, skutečný úd cís. Geografické společnosti ve Vídni a Archeologické společnosti v Moskvě a činný úd Společnosti českého museum.

 

Alois Vojtěch Šembera na základe svojich štúdií a bádania v úvode svojho diela píše: „Podlé toho pokládám mínění nyní téměr obecné, že Slované do Čech a do jiných zemí germanských, též do zemí illyrských (Récie, Norikum a Pannonie) přibyli teprv v době V. až do VII. století po Kr. za nejhrubší blud v staré historii střední Evropy…

 

Teóriu, že starovekí Kvádi sú súčasní Slováci, odôvodňuje Šembera následovne:

 

V čím větších nesnázích však jsou posavadní spisovatelé, majíce prokázati německý původ Kvadů, tím snadněji bude nám dovésti, že Kvadi jsou naši kmenovci Slováci, co národ od pravěku v Tatrách a v pořičí Vážském i Hronském usedlý. Čehož důvodové jsou tito:

 

1. Kvadi bydleli dle svědectví všech spisovatelů práve tu, kde bydlejí podnes Slováci, netoliko v Pováži a Pohroní, ale dle Strabona a Tacita i v další krajině až k Dákům, tedy v Hontě, Gemeru, ve Spiši a Šariši, tak že tehdejši rozhraní jazykové, až na jižní stranu, bylo totéž, co po dnešní den.

2. Všichni spisovatelé slovanští i sám Šafařík, jenž má Kvady za Němce, pokládají Slováky za prvotní obyvatele Tater, za potomky oněch Praslovanův, ktoří byli dle Nestora v době předhistorické od Vlachů (Romanů) z krajin podunajských do hor zapuzeni; však po všechnu dobu vlády římské ve vedlejší Pannonii ni slovem zmínky se nečiní, že by se byli obyvatelé z Podtater někam hnuli; vedli sice Kvadi neustálé války se Římany, shledávají se ale po dokonaném boji vždy opět v předešlých sídlech svých; z toho pak, že dle svědectví sv. Jeronyma tlupa Kvadů se octla s Vandaly ve Španělích, nejde, že by se tam bylo půl národu vystěhovalo. Máť tedy Slovensko od doby římské až po dnešní den jedno a totéž obyvatelstvo.

3. Svědectvím neméně platným, že Kvadi jsou Slováci, jest stálý jich svazek se sousedy svými, slovanskými Markomany a Sarmaty. Ve spolku s nimi přivádí je Tacitus za Vania krále v boji s Lugy a Hermundury, a Dio Cassius i Julius Capitolinus ve válce markomanské, vedené se Římany; potomně je v témž spolku jmenují Eutropius, Ammianus Marcellinus a sv. Jeronym. Ve věku IX. pak, když po dlouhé tmě znovu zabřesklo světlo historické, spatřují se titéž tři národové, toliko pod domácimi jmény Slováků, Moravanů a Srbů, v témž úzkem svazku po celé století až do ztroskotání říše Velkomoravské, tak že do časů římskych kromě jména národů ničeho se tu nezměnilo.

4. Že Kvadi byli téhož původu, též krve a povahy jako Markomani a Sarmati, t.j. že byli Slované, vysvědčuje také Ammianus Marcellinus výrokem zvláštním o těchto třech národech, jejž klade v ústa císaři Juliánovi Apostatovi. Když císař Julián r. 361 po Kr. konal výpravu válečnou skrze Palestinu do Egypta a spatřil tam židy ve shnilobě a nečinnosti pohroužené, zošliviv sobě tuto hnusnou povahu jejich, zvolal prý bolestně: „O Marcomani, o Quadi, o Sarmatae! Tandem alios vobis inertiores inveni“. Vedlé výpovědi této, ovšem nechvalné, kterouž Julián těm třem národům línost přičítá, byli patrně Markomani a Kvadi téhož původu co Sarmati (Srbi), známí přátelé pohodlnosti. Jinde připomíná Ammianus Marcellinus, když císař Julián (r. 358) chystal se na Kvady a Sarmaty, jenž společne vtrhli do Pannonie, že zpřízněni jsou spolu stejnou zbraní.

5. Viditedlným o nepominutedlným památníkem Kvadů slovanských jsou nesčíslná mnohotisícíletá jména místní na Slovensku. Pomíjejíce jména jiná, uvádíme toliko jména vod, hor a míst z nedostihlé dávnověkosti zavznívající, ježto se pocestnému na oči staví v pořičí Váhu, velřeky slovenské. Váh počíná se v Tatrách mezi řekami Dunajcem a Hronem pod Královou Holí, spojiv se níže Hyb v jeden pramen, teče na Vrbice, Tuřany a Sučany okolo pověstného hradu Střečna a okolo Vařína k Žilině… Po obojím břehu Váhu od zřídel jeho až po Třenčín vypínají temena svá hory: Tatra, Křiváň, Hole Lomnická, Lednická a Králová, Orlov a Člověčí hlava; dále Javořina, Magura, Beskyd, Trojačka, Poloma, Sulov, Kněhyně, Makyta, Tříhlav, Manín, Čubek, Lopeník, Machnáč, Jinovec, Krahulčí a v. j. V této pak krajině, místními jmény praslovanskými obsypané, byli by za dávné doby bydleli jiní obyvatelé nežli Slované? Tomu věř kdo věř, my tomu nevěříme.

6. Od polovice V. století pomíjí jméno Kvadů, poněvadž po zkáze západní říše římské (r. 476) Římané, kteří obyvatele Slovenska tak jmenovali, odešli navždy z Pannonie. Však proto nepominuli Kvadi co národ, žijíce ve vlasti své, jakož podobno, pokojně a šťastně až do přibytí Avarů a Uhrů, a od té doby pod pravým jménem (Slováků) v neblahé závislosti od Uhrů až po dnešní den. Co se týče pominutí jména Kvadů, bylo to asi tak, jako kdyby nyní Uhři (Maďari), jenž nazývají Slováky Tóth, vrátili se nazpět do Asie; Slováci by tu zůstali, ale jméno Tóth by přestalo, poněvadž by nikoho nebylo, kdo by je tak nazýval.

 

… a tak, keď zanikla Rímska ríša, zaniklo aj pomenovanie Kvádi, nakoľko tu už nebolo nikoho, kto by takto Slovákov nazýval :)

 

Všetky nami uvedené historické pramene jednoznačne potvrdzujú Slovensko ako krajinu Kvádov. Dokázali by sme však stanoviť domovinu Kvádov v čase Ptolemaia na Slovensku presnejšie? Do akého regiónu by sme ich zakreslili v súčasnosti? Za určitých predpokladov by sme pre dôkladnejšie lokalizovanie Kvádov na mape Slovenska mohli použiť trocha netradičnú pomôcku – slovenčinu.

Starobylosť Slovákov potvrdzuje aj dominantné postavenie slovenského jazyka voči ostatným slovanským národom. Už sme spomínali prácu amerického vedca a lingvistu prof. Pricea, ktorý považoval slovenčinu za „kľúč ku všetkým slovanským jazykom“ a za médium na dorozumenie sa s ostatnými Slovanmi. (John D. Price, The Key to all Slavonic Languages, SHF, Columbia Univerzity, New York, Dec. 15. 1943, 9. s.).

Ak by sme potvrdili kontinuitu a súvis medzi kmeňmi Cuadov-Sclavov-Slovákov, tak na otázku „kde bola domovina Kvádov?“ vieme odpovedať veľmi jednoducho, nakoľko naša súčasná reč (po prirodzenom vývine) musela potom byť v minulosti jazykom Kvádov – čoby Slovákov. A v takomto prípade nám na zodpovedanie našej otázky prichádza na pomoc náš velikán Ľudovít Štúr.

 

Ľudovít Velislav Štúr (1815-1856) zdôvodnil svoje rozhodnutie prijať za spisovnú reč živú formu kultúrnej stredoslovenčiny v diele Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí v roku 1846. Kodifikačné pravidlá novej spisovnej reči podal v spise Náuka reči slovenskej (1846). Uzákonenie štúrovskej spisovnej slovenčiny odráža súvekú podobu kultúrnej stredoslovenčiny, ktorá geneticky súvisela s ľudovou stredoslovenčinou v severozápadnej časti centrálneho Slovenska a teda v Oravskej, Turčianskej, Liptovskej a Zvolenskej župe.

Je veľmi zaujímavé, že práve uvedené župy sa včlenili do Uhorského kráľovstva až v druhej polovici 11. storočia ako jeden celok a to ako Zvolenské domínium. Na samostatné župy sa pôvodný komitát rozdelil až neskôr. Spomínaný stredoslovenský región si počas niekoľkých stoviek rokov až do čias Ľudovíta Štúra zachoval na svojom území jazykovú jednotnosť. Ak sa navyše Zvolenské domínium včlenilo do Uhorského kráľovstva v 11. storočí ako jeden celok, musel byť daný región celistvý po dlhšiu dobu už aj predtým. V tejto súvislosti sa nám natíska otázka, či tu zároveň nenachádzame aj jedno zo zatiaľ nelokalizovaných kráľovstiev, ktoré popisujú arabskí kronikári…?

 

Arabský historik a zemepisec Al-Mascúdí napísal niekedy okolo roku 947 svoje najvýznamnejšie encyklopedické dielo Ryžoviská zlata a bane na drahokamy, v ktorom sa okrem iného dozvedáme: „ Najväčší zo slovanských kráľov je kráľ ad-Dír, ktorý vlastní veľké mestá , veľa polí, početné vojská a veľkú zbrojnú moc. Moslimskí kupci prichádzajú do jeho kráľovstva s rozličnými druhmi tovaru. S týmto kráľom susedí iný kráľ Slovanov, kráľ al-Ávandž. Má zlaté bane, mestá, obrobené polia a veľa vojska. Často vedie vojny proti Byzantíncom, Frankom, Longobardom a iným kmeňom. Bojuje so striedavým šťastím. Ríša tohto kráľa susedí s kráľovstvom Turkov (Maďarov). Príslušníci týchto slovanských kmeňov majú urastenú postavu, je ich veľmi veľa a sú veľmi statoční… “.

Mená a ani krajiny týchto kráľov nie sú doteraz známe. Nemôže to byť však práve stredoslovenský región Zvolenské domínium, čoby jadro niekdajšieho Slovenského kráľovstva…?

 

Na základe “jazykovej“ metódy sme stanovili „Zvolenské kráľovstvo“ ako predpokladanú domovinu Kvádov v prvých storočiach nášho letopočtu. Práve odtiaľ potom Kvádi rozšírili svoj vplyv na celé dnešné Slovensko, Moravu, časť južného Poľska, Zakarpatskú Rus a Sedmohradsko a taktiež celé územie súčasného Maďarska. Jazykovedec Ján Stanislav k tejto problematike vo svojej publikácii z roku 1944 Kultúra starých Slovákov napísal: „Dedičné slovenské územie v stredoveku bolo neporovnateľne väčšie ako dnešné. Novodobé Slovensko je len malým zvyškom starého veľkého Slovenska, ktoré sa rozprestieralo na väčšej časti Dunajskej kotliny. Naši slovenskí predkovia sa až do 15. storočia volali Sloveni. Sme pozostatkom veľkého národa, ktorý v 9. storočí patril medzi najväčšie Slovanské národy. Sme prastarým kultúrnym národom, z ktorého vzišla kultúra aj pre iné (slovanské) národy.

 

Vrátiac sa na začiatok kapitoly porovnajme nami stanovené územie Oravy, Liptova, Turca a Zvolena so samotným Ptolemaiom:

 

„infra Orcynium Saltum Quadi, infra quos ferri fodinae et Luna Silva“

 

„pod Hercýnskym priesmykom (sídlia) Kvádi, pod ktorými sa nachádzajú železné bane a Mesačný les (hora)“

 

Hercýnsky les bol opradený mýtmi a záhadami už v dávnej antike. Opar mágie a čarov, ktorý tento les zahaľoval, vzbudzoval u ľudí obrovskú vážnosť. Svoje tajomno si záhadný les zachoval až do dnešných dní…

Na detaile mapy Európy z roku 1520 od nemeckého kartografa Martina Waldseemüllera môžeme vidieť zvýraznené mestá, ktoré sme už stanovili v rozprave Slovensko na RomWeg mape z roku 1500. Ide o mestá v poradí zhora dole: Kremnica – Prievidza – Žilina – Živec – Krakov. Mapy v tomto čase mali obyčajne obrátenú orientáciu sever-juh, ktorá sa viazala k Rímu ako Svätému mestu. Na Waldseemüllerovej mape rozpoznávame aj iné súčasné slovenské mestá, no venujme tentokrát pozornosť len zvýraznenej časti mapy Silua Hircina – Hercýnskemu lesu. Záhadný les sa na mape nachádza medzi Žilinou a poľským Živcom. Dnes tu nachádzame Babiu horu, ktorá svojimi tajomstvami máta záhadológov aj po dnešné dni (tajomné sklenené tunely, prepojenie s Mesačnou šachtou, vstupy do Podzemnej ríše, vysoká pozornosť Nemcov počas 2. svetovej vojny,…). Babia hora začína u nás na Orave a tiahne sa severne na územie Poľska. Ak Ptolemaios napísal o Kvádoch, že „sídlia pod priesmykom Hercynského lesa“, tak nami stanovené regióny Oravy, Liptova, Turca a Zvolena túto podmienku dokonale spĺňajú.

 

Kleban.sk - Obr. Detail mapy Martina Waldseemüllera - Hercýnsky les

Obr. Detail mapy Martina Waldseemüllera - Hercýnsky les

 

Ptolemaios následne uvádza, že pod kmeňom CUADI sa nachádzajú železné bane ferri fodinae, na mape zakreslené ako územie baníkov FERRI MINERA. Stredoveký zápis z roku 1156 spomína v oblasti Pukanca pri Banskej Štiavnici taktiež “Zem baníkov“ pod názvom TERRA BANENSIUM. O jedno tisícročie časovo posunuté pramene však popisujú ten istý kraj a to oblasť Štiavnických vrchov, kde sa zároveň vypína aj hradisko Kvádov – Sitno. Na detaile mapy MAGNA GERMANIA, na začiatku tejto kapitoly, si môžeme všimnúť kartografom zakreslený kmeň Kvádov CUADI, vedľa ktorého sa nachádza starobylá SETINA. O jazykovej podobnosti slovotvorných základov slov hradiska SETINA a hradu Sitna nemusíme vôbec polemizovať.

V tejto stati môžeme dať zároveň do pozornosti, že Mesačné pohorie LUNA SILVA stotožňuje napríklad Samuel Timon (1675-1736) s Poľanou nad Detvou, ktorá má skutočne tvar mesiaca (Krásy Slovenska, ročník XXIV, strana 256-7).

 

Stanovili sme teda druhé, Ptolemaiom zakreslené hradisko na Slovensku:

 

  • SETINA – Sitno

 

následne poznávame aj lokality:

 

  • (PO)LUNA SILVA – Poľana???
  • FERRI MINERA – “Zem baníkov“ TERRA BANENSIUM oblasť Štiavnických vrchov

 

Kmeň Kvádov sme jednoznačne doložili na území Slovenska. Ak však chceme stotožniť staroveké CUADI a stredoveké SCLAVI a následne novoveké pomenovanie SLOVÁCI, čoby jedno plemä, potrebujeme nájsť u týchto pomenovaní rovnaký etymologický základ. Alois Vojtěch Šembera, ktorý spája Kvádov a Slovákov za jedno, túto problematiku detailne nerozoberá. Preberá len teóriu, ktorá pôvod názvu Kvádov odvádza od rieky Váh – Váh, VágKvadi, VagiVážci, Povážci. Taktiež uvádza, že Strabón menuje Kvádov Koldunmi (Koldui).

 

Keďže sa ale dnes nevoláme Vážania, zhrňme si, čo sme už k tejto tématike napísali my:

 

Praslovanská podoba slovného základu slov- má korene v indoeurópskom základe slova klev, klov, ktorý mál širokú významovú škálu, nakoľko označoval reč, sluch, hlas, zvuk, slovo, oznámiť, počuť – teda základné komunikačné zložky. Prirodzeným vývinom sa základ pre pomenovanie slova klov transformovalo na súčasné slov- , ku ktorému naši pradedovia pridali koncovku än – Slovän (v minulosti u nás bežne používanú – napr. Porubän, Demän). Slovotvorné základy klev, klav resp. kleb, klab znamenali v čase Svätopluka slovo. Práve vo forme klebän, klabän vo význame Slovän ich prebrali okolité národy (arabsky SAKLABI, latinsky SCLAVENI, grécky SKLABENOI). Pomenovanie Svätoplukového kráľovstva Ibn Rustom AL SAKLABIA teda doslova a do písmena znamená SLOVENSKO, určite nie Veľká Morava…”

 

Samotný názov Slovän vznikol teda z koreňa slova Slovo, ale jeho širší význam bol kňazten, čo šíri Slovo, resp. ten kto vládne Slovu. Svedčí o tom používanie prvotného termínu kleban vo význame kňaz v kresťanskej cirkvi pre pravoslávnych kňazov na východnom Slovensku a na Ukrajine až dodnes. Pre rímskokatolíckych kňazov nachádzame pomenovanie kleban dokonca až v ďalekej Litve (litovčina) a v Bielorusku (starobieloruština).

 

(Aj keď sa Litva neradí medzi slovanské krajiny, do pozornosti by som dal mimo tému štátny znak Litvy, ktorý ma upútal sťa by náš Svätopluk. Zatiaľ bez hlbšieho bádania by som predpokladal, že pokiaľ vyobrazený Dvojkríž nie je Dvojkrížom, vraj veľmi krásnej, slovanskej bohyne Morény – bohyne Zimy a Smrti, ale je to kríž kresťanského charakteru, tak sa do litovského erbu dostal vplyvom poľského kráľovského rodu Jagelovcov. No a Jagelovci ho majú od nás… Keď tak nad tým premýšľam, keď je to kríž Ochrankyne Morény, tak tiež ho majú od nás…pozn. autor :)

 

Kleban.sk - Obr. Štátny znak Litvy a erb Jagelovcov

Obr. Štátny znak Litvy a erb Jagelovcov

 

Berúc na zreteľ Strabonovo pomenovanie Kvádov Koldui sa posúvame ďalej:

 

Súčasné pomenovanie mág pochádza z indoeuropského základu slova magh vo význame mocný, moc (rus. могучий; angl. might; nem. Macht). Z tohto pôvodného maghMoc sa vyvinul termín mág a rozšíril sa do svetových jazykov v tvare, ako ho poznáme dnes (starogr. μαγεία – mágia, μάγος – mág, perz. magh‎, lat. magus, franc. mage, atď…).

Po určitú dobu boli pojmy mág a kňaz synonymá a popisovali človeka, ktorý má nadprirodzenú moc. V kresťanskej cirkvi sa udomácnil pojem kňaz pre povolanie – osobu, ktorá slúži liturgiu – bohoslužbu. Na druhej strane používanie pomenovania mág a zároveň aj samotná mágia ako taká, bola skôr predmetom zákazu a prenasledovania. Používanie termínov svätý, svätec poukazuje nato, že tomu tak vždy nebolo. Slovenčina má v rámci duchovnej a náboženskej jazykovej terminológie viaceré spoločné prvky s iránskymi kmeňmi. Práve do tejto skupiny radíme aj pomenovanie svätý, svätec v pôvodnom význame mocný, vybavený magickou silou. Pri samotnom svätorečení musí byť napríklad blahoslavený kandidát spájaný s dvoma zázrakmi…

 

Pre pomenovanie predkresťanského kňaza v slovanskom svete poznáme niekoľko pojmov, ktoré sa zachovali až do dnešných dní: žrec, volchv a koldun. Koldun je obdobne ako kleban synonymom slova kňaz. Názov je odvodený od slova Slovo vo význame Kliatba, nakoľko koldun je kňaz – zaklínač. A práve tu nachádzame spoločný prvok, ktorý spája starovekých Kvádov – Koldunov a stredovekých Sclavov, Sklabenoi – Slovänov so súčasnými Slovákmi. Všetky tieto mená totiž znamenajú “kňaz“ a sú utvorené od pojmu “Slovo“.

 

 

O sile a magickej moci slovenského Slova bol v hĺbke svojej duše presvedčený štúrovec Samo Bohdaň Hroboň. Narodil sa v roku 1820 do rodiny evanjelického farára v Liptovskej Sielnici, kde v roku 1894 aj zomrel. Bol to slovenský básnik, folklórista, jazykovedec, prekladateľ a významný predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu (vyvolenosť národa, zvláštna misia Slovanov v rámci christoslavianskej ríše, …). Prostredníctvom básnického jazyka plného etymologizácií sa chcel dopátrať skrytej podstaty slov a tým aj reality. Mystickým zjavením slova vizualizoval spoločné indoeurópske korene všeslovanského, resp. všeľudského jazyka s jeho pôvodnou silou prirodzenej adamickej reči, ktorá má zo svojich vnútorných zdrojov pretvoriť svet

 

Je mnoho autorov, ktorí opisujú veľké víťazstvá Rímskej ríše na našom území, no snáď je len jeden, ktorý v týchto bojoch opisuje statočnosť a slávu Slovänov. Básnik, spoluautor Memoranda slovenského národa, ktorý stál pri vzniku Matice slovenskej, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu, tvorca historickej epiky a historického spevu – Samo Chalupka.

Samo Chalupka sa narodil v roku 1812 v Hornej Lehote v rodine evanjelického farára Adama Chalupku. V 172 veršoch hrdinského eposu Mor ho! zobrazuje slovenský kraj rozprestierajúci sa od Tatier k Dunaju, tábor Rimanov a pyšného cisára s jeho vojskom a družinu hrdých slovenských poslov, ktorí mu prišli ponúknuť mier. Slovenskí junáci zomierajú za vznešené ideály – mier a slobodu. Morálne víťazia, kým víťaz na bojisku zostáva s hanbou otrokára.

Námet čerpal u Sládkoviča, ktorý dopátral súdobú slovenčinu Mor ho! v bojovom pokriku MAR HA! vojenskej družiny, ktorá prišla do stretu s Rimanmi (Ammianus Marcellinus).

 

Lebo – veky to svedčia – vo knihách osudu

tak stojí napísané o slovänskom ľudu:

Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,

tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. —

Mor ho!“ kríkla družina slovänská odrazu

a meč zasvietil v pästi každému víťazu:

Mor ho!“ kríkla a razom na cára sa metá:

To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.

No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,

koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. –

Ale ten nie! – zbroje sa bojí podlá duša:

a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. –

Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:

a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;

a mečom za ním Slovän cestu si preráža

a junák za junákom padá cárska stráža.

 

Ing. Pavol Kleban

 

Stiahnuť článok vo formáte pdf…