- C. Hromník (na fotke v strede) – Sloveni, Slováci, kde sú Vaše korene?

- O. Cvengrosch (na fotke vpravo) – Tajné dejiny

- P. Kleban (na fotke naľavo) – Slovensko na Ptolemaiovej mape

Video z prednášky si môžete pozrieť :

- Sloveni, Slováci, kde sú vaše korene? – Beseda s PhDr. Cyrilom A. Hromníkom Part 1

- Sloveni, Slováci, kde sú vaše korene? – Beseda s PhDr. Cyrilom A. Hromníkom Part 2

SLOVANIA – GERMÁNI

Vychádzajúc z poznatkov predchádzajúcej kapitoly môžeme na vyznačenom území Slovenska na Ptolemaiovej mape hľadať staroslovenské hradiská. Ak stotožníme Ptolemaiove pomenovania so súčasnými mestami, stredovekými hradmi alebo so zaniknutými hradiskami, prepíšeme históriu prvých písomných zmienok slovenských miest do čias Ptolemaia, teda do roku  150 po Kristovi. Ak však chceme použiť výraz staroslovenské hradiská, budeme si musieť ozrejmiť pojem Germán, nakoľko je všeobecne známe, že v tomto období obývali Slovensko kmene germánske…

Už sme sa zmienili o nadzväzkovom národe Suebov, ktorý starovekí autori zaraďovali medzi Germánov. Kmene Suebov (Suevov), ktoré popisuje aj Ptolemaios zaberajú skoro totožné územia ako dnes západní Slovania v Európe. Ak vezmeme do úvahy fakt, že písmeno l sa často nahrádza písmenom u a opačne (u nás napr. v nárečiach písal – písau, čítal – čítau, v poľštine napr. Slovania – Słowiane čítame ako [suoviane] ) zo Suevov dostávame Slévov, Slávov – Slovanov (anglicky Slavs, Slaves, nemecky Slawen). Slovania sa medzi Germánov zaraďovali dokonca ešte v 15. storočí…

Ulrich von Richental, žil v rokoch 1360 až 1437, sa zapísal do dejín svojou Kostnickou kronikou. Je to historické rozprávanie o nemeckom meste, ktoré sa na niekoľko dní stalo stredom celej Európy. Kostnický koncil z roku 1415 je tiež povestný upálením majstra Jána Husa. Slovenský preklad Kostnickej kroniky prináša kolektív autorov Papsonová, Šmahel, Dvořáková.
Ešte počas života Ulricha z Richentalu sa medzi národy Germánov zaraďovali aj slovanské kráľovstvá: „ Germáni, to sú nemecké krajiny a všetci čo hovoria po nemecky: Svätá rímska ríša, České kráľovstvo, Uhorské kráľovstvo, Poľské kráľovstvo, litovské vojvodstvá v Rusku, tie sú štyri: Praví Rusi, Červení Rusi, Bieli Rusi a Smolenské vojvodstvo. Ďalej patrí všetko v Podunajsku až po Grécko, Dánsko a Nórsko; kráľovstvo Flámsko, Brabanstsko, Holandsko až po Francúzsko a Rýn, a až po Anglicko; všetci kresťania, čo tam žijú, patria k národu nemeckému. Aj tam je v mnohých oblastiach dosť pohanov, schizmatikov – to sú tí s gréckou vierou – a mohamedánov.“. Autor totiž menuje všetky kresťanské národy: národ taliansky, germánsky, francúzsky, španielsky a národ anglický. Nemecký kronikár radí Slovanov medzi Germánov na základe používania nemeckej reči. Pomenovanie Germánov má však počiatky ešte z čias Ptolemaia. Prakticky všetky kronikárom menované kráľovstvá Germánov sa nachádzajú severne od rieky Rýn a rieky Dunaj, čo bola aj za čias Ptolemaia južná hranica Germánie. Bolo by naivné tvrdiť, že zainteresovaní Slovania, by sa nechali radiť medzi Germánov, pokiaľ by slovo Germán znamenalo Nemec. Neboli ani Nemci, ani po nemecky materinskou rečou nehovorili.

Stotožnenie pojmu germánsky ako nemecký vyvracia aj mapa TABULA ROGERIANA vypracovaná arabským geografom Muhammadom Al-Idrísím. Na mape sveta pracoval arabský kartograf na požiadanie sicílského kráľa Rogera II. celých 15 rokov. V roku 1154 boli práce na mape ukončené. Mapa TABULA ROGERIANA sa považuje za vrcholné dielo arabskej kartografie. Muhammad Al-Idrísí nachádza krajinu Germánov (bilád germánía) aj pri Čiernom mori, do ktorého vteká rieka Dunaj (nahr danú), kde nie som si istý, či Nemci niekedy sídlili…
Mapa TABULA ROGERIANA zachytáva taktiež niektoré slovenské mestá (Nitra – na mape zakreslená ako Neitram, na obr. nižšie ju nevidieť). Podrobnejšie ale o Slovensku na tejto mape v inej kapitole…

Obr. Detail mapy TABULA ROGERIANA – ústie rieky Dunaj do Čierneho mora (otočená o 180°)

Germánsku Európu rozdelil na Nemcov a  Slovanov až nemecký filozof Johan Gottfried von Herder (1744 – 1803). Práve tento pruský učenec má na svedomí, že sa v súčasnosti všetko germánske považuje za nemecké. Stratil sa totiž súvis medzi germánskym a slovanským. Pokúsme sme sa teda ozrejmiť, aký význam by mohlo teda slovo Germán mať. Veď ani samotní Nemci neodvodzujú význam slova der Deutsche od slova Germán, ale od pomenovania Teutón, Tót – človek, ľudia…

Prokopios Cézarejský (žil približne v rokoch 500 až 565 n.l.) sa narodil v Kaisareii v bohatej rodine, čo mu zabezpečilo dobré vzdelanie. Niekedy v roku 526 alebo 527 bol vymenovaný za právneho poradcu a tajomníka vojvodcu Belisaria, ktorého sprevádzal na vojnových výpravách. Od roku 542 žil prevažne v Konštantínopole, kde pracoval na svojich historických spisoch, v ktorých opísal dejiny Justiniánových vojen.
Prokopiove dielo Knihy o vojnách pozostávalo so siedmych kníh. Prvé dve popisovali vojnu s Peržanmi, ďalšie dve vojnu s Vandalmi a posledné tri vojnu s Gótmi. V spisoch nám zanechal správy o lúpežných prepadoch Sklavenov (Slovenov) a Antov. Prokopius spomína, že oba kmene majú rovnaký jazyk a to barbarský. Uvádza, že Sloveni „ veria, že je jediný Boh, tvorca Hromu a že je jediný pán všetkých vecí, ktorému obetujú býky a iné zvieratá “. Z predkresťanskej doby u nás ešte poznáme napr. aj sviatok boha Hromu Hromnice. Môžeme predpokladať, že pomenovanie germánskych kmeňov z čias Ptolemaia bolo odvodené práve od staroslovenského božstva Hromu, Gromu – Herma, Germa (neskôr známeho ako Perún) a teda názov Germán z čias rímskych neznamená v preklade Nemec ale skôr Hromec, Hromník.
Súvis medzi hromom a hermom nachádzame jednak v slovenských nárečiach (napr. šariš. hrmí – hermí), ďalej u toponým ako Hron (Hrom???) v minulosti tiež ako Gran, Granua, Gernua,…, Hornád (niekedy Hernád), Ostrihom (Ostrý Hrom???), Hermanovce (obec v okrese Prešov – jedna z legiend o vzniku názvu Hermanoviec hovorí, že v minulosti veľmi často hermelo v okolitých horách, nakoľko obsahujú železnú rudu, ktorá priťahovala blesky) a mnoho ďalších. V neposlednom rade taktiež samotné priezviská Herman, Hromník, Hromec a mnoho iných súvisia práve s božstvom Hromu. Použime teda namiesto zaužívaného nemeckého delenia základu slova ger-man slovenské germ-an, rovnako ako pri starých slovenských slovách: zem-an, kraj-an, žup-an. Pôvodné pomenovanie Germáni nie je nemecké a v Ptolemaiovej dobe ani so súčasnými Nemcami nemá nič spoločné. Je to pomenovanie pre všetky kmene, ktoré vyznávali božstvo Hromu (rovnako dnes, kto verí v Ježiša Krista je kresťan, kto verí v Budhu je budhista a kto veril v boha hromu Germa (Herma) bol German resp. Herman). A krajina starých Slovenov (Sklavenov) – Germánov, vyznávačov boha Hromu,  bola teda  označovaná ako Germánia – krajina Hromu…

Súčasné moderné vedecké metódy postupne spochybňujú mýtus o veľkom sťahovaní národov. Celá migračná teória sa otriasa v základoch (stredovekými historickými prameňmi nie je ani spomínaná). Naopak, prichádzajú vždy nové informácie, ktoré potvrdzujú pôvodné slovanské osídlenie Európy.
Veľmi zaujímavé je významné postavenie Slovákov, pretože podľa najnovších štúdií patríme medzi najstaršie národy v Európe vôbec.
Genetický výskum doc. Feráka priniesol pre nás zaujímavé výsledky. Sme totiž rekordérmi etnickej autenticity. Pomaly 85% Slovákov zdedilo gény, ktoré sa vyskytovali v strednej Európe a na našom území už pred 8000 rokmi. Sme teda pôvodní obyvatelia Slovenska, vždy sme pod Tatrami žili. Patríme medzi najstaršie etnikum v Európe. Gény, ktoré máme, sa v Európe vyskytovali už pred 20 až 50 tisíc rokmi…

Obdobný genetický výskum radí Walesanov na druhé miesto. Totiž cez 70% obyvateľov Walesu má 6000 rokov staré gény viazané na ich územie. Na poslednom mieste v rebríčku sa umiestnili Maďari, nakoľko len 5% obyvateľov Maďarska má gény staromaďarské. Polovica Maďarov má gény slovanské (slovenské). Celé generácie Maďarov,  potláčaním pravdy, žijú teda už niekoľko storočí vo veľkom omyle.
Už v roku 1991 na to upozornil renomovaný genetik L. L. Cavalli Sforza, profesor Stanfordskej univerzity (USA). Výsledky svojej veľkoplošnej genetickej štúdie, ktorú uskutočnil na území dnešného Maďarska zhodnotil profesor následovne: „Maďarsko v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet.” (Scientic American, november 1991). V ľudovej reči povedané: každý druhý Maďar je Slovák, len o tom ešte nevie… Dvojnásobne to platí samozrejme aj pre maďarskú menšinu na južnom Slovensku, ktorá nemá s Maďarmi geneticky spoločné prakticky vôbec nič.

Vyššie spomínaná informácia od profesora Sforzu nie je pre mnohých z nás žiadna novinka, nakoľko územie Slovenska bolo v minulosti rozsiahle. Slovensko a Slovinsko bola kedysi jedna krajina. Ešte za čias nitrianskeho kniežaťa Pribinu, ktorý pri Blatnianskom jazere vybudoval panónske kniežatstvo Blatnohrad,  patrilo terajšie južné územie Maďarska Slovákom. Až maďarské kmene vrazili medzi nás Slovákov-Slovenov a Slovincov klin, ktorý nás ako národ rozdelil a obdobie cez vyše 1000 rokov sa uberáme ako samostatné národy.

Ak sa však vrátime k výsledkom genetickej štúdie a ak vezmeme do úvahy fakt, že my Sloveni a Slovenky žijeme na Slovensku nepretržite minimálne 8 000 rokov, musel teda aj v časoch Ptolemaia žiť na našom území kmeň, ktorého meno možno nesieme v aj súčasnosti.

V tejto súvislosti je pre nás zaujímavý kmeň Kvádov, ktorý patril medzi najväčšie a najsilnejšie kmene v celej Germánii. Zo svojich sídiel na Slovensku sa rozširoval na všetky smery. Obsadil celú Panóniu, z ktorej ich neskôr vytlačil Markus Aurélius naspäť za Dunaj. Po rozpade Rímskej ríše, však systém opevnených staníc Limes Romanus, prestal plniť svoju funkciu a tak Kvádi opäť obsadili takmer celú Karpatskú kotlinu. Centrum Kvádov však vždy bolo na Slovenku. Tam ich chránili neschodné lesy, vďaka ktorým si vždy ubránili svoju krajinu. Slovensko v tých časoch bolo takmer celé zalesnené. Kým nížiny a roviny boli doménou ázijských lúpežných kočovných národov (tie im pripomínali ich rodné stepi), hornaté oblasti Slovenska však boli pre kočovníkov samovraždou.
To, že sa Kvádi radili medzi Slovanov nám potvrdzuje aj správa od cirkevného hodnostára v meste Raguza. Hlavný opát Mauro Orbini vo svojej knihe Pôvod názvu, slávy a rozšírenia národa slovanského z roku 1601, nám okrem iných zaujímavých informácii prináša aj následovné: „Slovanský národ ozbrojený svojimi zbraňami dobre že neovládol všetky národy vo Vesmíre: ovládol Áziu i Afriku, bil sa s Egypťanmi aj s Alexandrom Veľkým, pokoril si Grécko, Macedónsko, Ilýrsku krajinu; ovládol Moravu, krajinu Šlenskú, Českú, Poľskú aj s pobrežím Baltského mora, prešiel Itáliou, kde mnoho ráz bojoval proti Rimanom.
Niekedy bol porazený, inokedy bijúc sa v boji veľkým smrteľným krviprelievaním odpovedal Rimanom; neraz bijúc sa v boji rovným bol. Nakoniec si pokoril Rímsku Ríšu, ovládol mnohé jej provincie, zničil Rím, učiniac cisárov rímskych svojimi daňovými poplatníkmi, čo na celom svete nijaký iný národ nedokázal.
Ovládol Franciu, Angliu a ustanovil panovanie v Hispánii; ovládol najlepšie provincie Európy; a z neho, vždy slávneho národa v minulých časoch pochádzali najsilnejšie národy; t.j. Slovania, Vandali, Burgunďania, Góti, Ostrogóti, Rusi ale Rasi, Vizigóti, Gepidovia, Getialanci, Uverli alebo Gruly, Skirri, Girri, Melanďania, Baštarni, Peuki, Dákovia, Švédi, Normani, Tengovia alebo Fíni, Ukrovia alebo Unkranovia, Markomani, Kvádi, Frakovia, Alleri boli blízko Venetov alebo Genetov, ktorí obývali pobrežie Baltského mora a rozdelili sa na mnohé druhy; t.j. Pomorania, Uvilci, Ruľania, Uvarnavovia, Obotritovia, Polabania, Uvagirovia, Lingonovia, Redatovia alebo Riadutovia, Circipannovia, Kizinovia: Heruli alebo Helueldovia, Levbuzovia, Uvilinovia, Storedandovia a Bricani s mnohými inými, ktorí všetci boli národ Slovanov“.

Možno práve kmeň Kvádov je ten skrytý článok , ktorý nás spája s našou starobylou minulosťou.  Pokúsme sa teda nájsť súvis a prepojenie (obdobne ako pri germánskom kmeni Markomanov a slovanskom národe Marhaarov) aj pre germánsky kmeň Cuadov a slovenských Sclavov. Nájdeme etymologický súvis pre spoločné pomenovanie Kvádov CUADI (CUAVI, CUABI) a Slovákov SCLAVI: Cuadi – Cuabi – Clabi – Clavi – Sclavi – Sclavoi – Sclavos – Sklabenoi-Saklabí?

Naše hľadanie by sme mali začať obdobím, ktoré nám prináša nielen písomné zmienky ale zároveň s určitosťou  vieme prehlásiť, že historický prameň určite pojednáva o Slovákoch na Slovensku. Časovo a geograficky nám teda vyhovujú pramene z obdobia sv. Cyrila a Metoda. Základom pre latinské pomenovanie Slovákov SCLAVI, rovnako aj pre arabské SAKLABÍ, ako nás volali moslimskí stredovekí kronikári, muselo byť pomenovanie kmeňa s veľmi zvučným ,,K,, – sKlavi, resp. saKlabi, nakoľko arabské SAKLABÍ je presne zachytený tvar ako ho arabskí cestopisci počuli.
Svätoplukovo kráľovstvo nachádzame pod názvom AL SAKLABIA v diele Kniha cenných drahokamov od arabsko-perzského geografa, cestopiscu a kronikára Ibn Rustu (na knihe pracoval niekedy medzi rokmi 903-913). Vo svojej správe nám zanecháva popis cesty do centra ríše slovenského kráľa (vládcu vládcov) Svätopluka a o jeho veľkom hrade, ktorý leží uprostred jeho krajiny. Sám autor píše: „Hrad (mesto), v ktorom prebýva, má neobyčajné a nedobytné hradby“. Arabský kronikár uvádza smerom ku Svätoplukovmu hradisku aj mesto Nitru (Wáb Nit).
Za povšimnutie však stojí, že pomenovanie Svätoplukovho kráľovstva AL SAKLABIA nemá žiaden etymologický základ pre súčasný zaužívaný názov Veľká Morava. A práve akceptovaním pojmu Veľkomoravská ríša sme stratili veľký kus našej histórie, pretože sa naše dejiny presunuli na českú Moravu. Byzantský cisár Konštantín VII. začiatkom 10. storočia síce spomína v súvislosti so Svätoplukom názov Megalé Morabia, no v kontexte sa  pojem Morabia používa skôr v súvislosti so Svätoplukovým hlavným sídlom (hradiskom), nie ríšou. Ibn Rusta taktiež nazýva Svätoplukovo hradisko Churvát, ktoré sa ale číta aj ako Murváb, Múráb (Morava). Aj z toho dôvodu sme v predchádzajúcej kapitole rozprávali o Zlatých Moravciach, pre ktoré sa v stredoveku používalo pomenovanie villa Morowa. Ak by sa Zlaté Moravce archeologickým výskumom potvrdili ako Svätoplukovo sídlo, bola by to určite senzácia a mali by sme Veľkú ZlatoMoravianskú ríšu

V každom prípade sa však pre pomenovanie Svätoplukovho kráľovstva v arabských záznamoch používal termín AL SAKLABIA nie AL MORABIA. Čo teda znamenalo arabské pomenovanie AL SAKLABIA? Aký je súvis medzi pojmom Saklabí a Slovák?

Podrobnejšie sa tejto problematike budeme venovať v samostatnej kapitole, no uvedieme si však aspoň v skratke to najpodstatnejšie.
Praslovanská podoba slovného základu slov- má korene v indoeurópskom základe slova klev, klov, ktorý mál širokú významovú škálu, nakoľko označoval reč, sluch, hlas, zvuk, slovo, oznámiť, počuť – teda základné komunikačné zložky. Prirodzeným vývinom sa základ pre pomenovanie slova  klov transformovalo na súčasné slov- , ku ktorému naši pradedovia pridali koncovku än – Slovän (v minulosti u nás bežne používanú – napr. Porubän). Slovotvorné základy klev, klav resp. kleb, klab znamenali v čase Svätopluka slovo. Práve vo forme klebän, klabän vo význame Slovän ich prebrali okolité národy (arabsky SAKLABI, latinsky SCLAVENI, grécky SKLABENOI). Pomenovanie Svätoplukového kráľovstva Ibn Rustom AL SAKLABIA teda  doslova a do písmena znamená SLOVENSKO, určite nie Veľká Morava…
Slovotvorný základ kleb- vo význame slovo, rozprávať sa zachoval do dnešných čias napríklad aj v tvare klebeta, klebetiť, klebetný. Pôvodný význam Slova pre pomenovanie Slovákov-Slovänov bol však spätý so zvukovou zložkou a bol doménou  kňazov-mágov v predkresťanskej dobe, ktorý používali Slovo na vyslovenie kúziel a čarov. Múdrosť a sila našich kňazov bola obrovská. . Hercýnsky les (miesto kde žili Kvádi) je aj z toho dôvodu opradený legendami a mýtmi antických autorov. Veľká škoda, že príchod kresťanstva na Slovensko znamenal aj stratu k veľkej múdrosti a poznaniu, nakoľko pohanskí kňazi a ich centrá boli zničené. Pomenovanie kleban, pleban vo význame kňaz sa používa v kresťanskej cirkvi pre pravoslávnych kňazov na východnom Slovensku a na Ukrajine až dodnes…

Pomenovanie Slovákov SCLAVENI, SCLAVI nachádzame v latinsky písaných historických prameňoch. Mnohí historici však v tejto súvislosti prekladajú latinské SCLAVI ako všeobecné označenie Slovanov a tým hneď v základoch spochybňujú existenciu starých Slovákov (Slovenov, resp. Slovänov) v dobe sv. Cyrila a Metoda.
Pozrime sa teda, ako nás berie samotný Vatikán. Cirkev predsa musí najlepšie vedieť, kto pozval sv. Cyrila a Metoda. Táto vedomosť sa prenáša z pápeža na pápeža už po celé stáročia. Vatikán veľmi dobre vie, ktorému národu má adresovať posolstvá v súvislosti s príchodom byzantských vierozvestcov…

Pápež Ján Pavol II. pri stretnutí s mládežou dňa 30. júna 1995 v Nitre: „Vy, mládež tejto krajiny, ste novou úrodou na Božom poli. Tou úrodou, ktorej korene siahajú do čias evanjelizácie svätých solúnskych bratov. Buďte ich dôstojnými pokračovateľmi! Prijmite túto výzvu a zasväťte sa veľkodušne dielu novej evanjelizácie. Budujte most medzi druhým a tretím kresťanským tisícročím.
Nitra nám hovorí o prvom tisícročí. Tu neďaleko stál prvý kresťanský kostol v celej stredovýchodnej Európe. Tu sa od roku osemsto dvadsaťosem pšeničné zrno stáva v Eucharistii telom Krista, ktorý v sebe zjednocuje všetkých, čo ho s vierou prijímajú. Preto som túžil navštíviť Nitru. Ešte za života svätého Metoda tu bola zriadená diecéza. Katedrálny chrám, ktorý sa vypína nad mestom, je jedným z najstarších biskupských sídiel medzi slovanskými národmi. Tu sa narodil Gorazd, “muž vašej krajiny, vzdelaný… a pravoverný”, spoľahlivý učeník, ktorého si Metod vyvolil za svojho nástupcu…“

Posvätný odkaz veľkňažskej modlidby sv. Cyrila nám v roku 1969 pripomínal aj pápež Pavol VI. ako proroctvo pre slovenský národ. Vo svojom apoštolskom liste Antiquae nobilitatis (Starobylej vznešenosti) ku 1100. výročiu smrti sv. Cyrila píše: „Nemôžeme však mlčať ani o inej výnimočne vzácnej vlastnosti apoštolov Vašich národov (slovanských), tak milej nášmu predchodcovi Jánovi XXIII.: totiž o ich túžbe po jednote. Zomierajúci Cyril šeptal túto modlitbu: „Zjednoť Pane, všetkých v Tvojej viere a v správnom vyznaní.“ Posledné Cyrilove slová sú v plnom súlade s túžbou nášho Spasiteľa, ktorý pred utrpením a prv než zanechal svet, aby šiel k Otcovi, vrelo doporučoval dobro jednoty, nad ktoré niet väčšieho: Aby všetci jedno boli, …
To, čo bolo predmetom Cyrilovej modlitby pri odchode z tejto zeme, zachovajte ako Vám zverený dedičný odkaz, o ktorého spĺňanie sa máte snaživo a neustále usilovať. Hľadajte teda Jednotu, dávajte prednosť Jednote, milujte Jednotu: deň čo deň snažte sa ju nejakým spôsobom budovať, zakorenenú v neporušiteľnom pokoji čistého svedomia s Bohom, v pokoji, ktorý prevyšuje každé pomyslenie a každú radosť.
Naša myseľ zalieta ďalej: príklad Jednoty, ktorý vy poskytnete, vyvýši sa ako zástava, za ktorej žiarivým povievaním aj iné slovanské národy pôjdu, ba pobežia po pokojných cestách k bratskému spojeniu v evanjeliu pokoja. Myslíme na tú Jednotu, ktorej túžba a dosiahnutie boli prvotným cieľom už od dávna slávených kongresov na Velehrade.“

Avšak nielen samotný Vatikán pozná dôležité poslanie Slovákov v budúcom formovaní Európy a Sveta. Ako ďalší príklad si môžeme uviesť prorocké slová evanjelizátora Davida Wilkersona, autora knihy Dýka a kríž. Na prednáške v Bratislave v roku 2003 riekol Slovensku následovné: „Táto krajina, a hovorím to prorocky, je kľúčovým národom. Je to malá krajina. V mojom meste New York je viac ľudí ako v celej vašej krajine. Kážem v meste ktoré ma viac ako 17 miliónov obyvateľov. Ale v pohľade na to, čo Boh chce urobiť v Európe, tento slovanský národ je kľúčovým národom…“
Alebo proroctvo od Rolanda Seowa z roku 2007: „Prorokujem, že v rokoch, ktoré sú pred nami a nebude to mnoho rokov, bude to čoskoro. V tomto meste budú megazbory. Zbory sa budú rátať na tisíce, dokonca až desaťtisíc. Mnohí pastori, ktorý spoluorganizovali túto konferenciu budú vidieť ako ich zbory rastú a rastú, a stanú sa pastormi megazborov. Je tu jedno slovo varovania. Nestaňte sa pyšnými z toho, keď dorastiete do takej veľkosti. Videl som padnúť veľa pastorov megazborov kvôli pokušeniam a vyhoreniu. Ale Boh požehná Cirkev na Slovensku a stane sa mocnou silou v Európe. Boh pozdvihne úžasné talenty a služby. Povstanú nový prorocký príhovorcovia, ktorí budú mocne pôsobiť v tejto krajine a budú známi v celej Európe. Budú tu veľkí apoštolskí otcovia. Budú tu nové uzdravovacie služby. Povstanú mnohí kresťanskí podnikatelia, ktorí budú prosperovať a budú podporovať Cirkev a službu tejto krajiny. Budú schopní podporovať misie za hranicami Slovenska. A na tomto kontinente povstanú nové misijné úsilia. Tak hovorí Pán tejto krajine.“

O budúcnosti Slovenska rozprávajú aj proroctvá amerických indiánskych kmeňov, stredovekých vizionárov, Sibiline proroctvá a mnohé ďalšie. Každý, kto sa venuje tejto problematike, vie o čom píšem. Všetkým ostatným, ktorí by mali záujem dozvedieť sa o našej budúcnosti viac, dávam do pozornosti kapitolu Slovensko a budúcnosť, ktorá bude súčasťou seriálu História Slovenska. Obdobie, o ktorom bude kapitola pojednávať, bude relatívne dosť blízke. Ako sa bude uberať Slovensko a svet v čase veľkých klimatických zmien a katastrof? V časoch, keď veľké mocnosti sveta už teraz pripravujú na budúce vojenské konflikty, ktoré vzniknú nedostatkom pitných zdrojov. Pre vojenských analytikov to nie je žiadna novinka. Spúšťačom svetovej pohromy bude v tomto prípade samotná príroda. Jedno je však isté, že doba o ktorej tu píšeme, bude charakteristická tým, že pramenitá voda bude mať cenu väčšiu ako ropa. Preto bude Slovensko stredobodom pozornosti (naša krajina patrí medzi štáty s najväčšími zásobami pitnej vody na svete a zároveň nie je nijako ohrozená úplným roztopením ľadovcov; najnižšie položené miesto na Slovensku je 94 metrov nad morom – hladina rieky Bodrog). Môžu si ale na nás potencionálni agresori robiť zálusk, môžu mať zakreslené mapy novej Európy, môžu v úplnej tichosti postupne oslabovať a redukovať našu armádu a sami zbrojiť, nič im to nepomôže. Sila slovenského národa nespočíva v počte obyvateľov a rozlohe krajiny. Je nás síce ako šafranu, ale naša budúca sila a moc je ukrytá niekde inde. A to je práve naše veľké, zatiaľ svetu neodhalené tajomstvo – Tajomstvo Slovenska.

Požehnaný je národ slovenský (Slováci, hist. po nem. Winden, Wenden: das Wenden znamená v nemčine Nebeské znamenie) Sibila tiež písala o Nebeskom znamení, ktoré sa udialo na Slovensku. vo svojom pradávnom proroctve Oracula Sibyllina. Vo veršoch 194 až 200 nachádzame následovné:

„Vypučí jedného dňa nad Rimanmi pohroma hrozná
počas ich vojen a krajinu Germánov spustoší celkom.
Presne v tej chvíli, keď veľké znamenie z nebies
zoslané Bohom sa zjaví a chlapi v bronzových prilbách
smädom zmorení záchranu nájdu len cez zbožnosť kráľa.
Jemu nebeský Boh totiž vo všetkom načúvať bude,
po jeho modlitbe dažďová voda im znezrady spŕchne.“

Vo všeobecnosti však nie pre celé ľudstvo sú prorokované dobré časy. Svet je totiž na prahu vlastnej skazy. Ľudia už zabudli na Svetlo čo nosia v sebe. A keďže podľa zákonov vesmíru platí, že zlá energia sa môže anulovať len zlou energiou, vo svete bude pribúdať viac prírodných katastrof a vojnových konfliktov. Do novej doby podľa prorokov vojdu len tri národy. My Slováci, však miestenku do nového Tisícročného (Slovenského?) kráľovstva už máme

Vráťme sa ale z budúcnosti späť do našej minulosti a nechajme zatiaľ proroctvá proroctvami. Uveďme si ďalšie písomné pramene, ktoré sa viažu na naše územie a pomenúvajú Slovákov ako Sclavov, resp. Winidov. Na tomto mieste si však musíme uviesť, že nie je pravidlo, aby pomenovanie pre určitý národ okolitými krajinami bolo totožné. Napríklad samotní Nemci sami seba volajú der Deutsche. Tento názov je odvodený od kmeňa Teutónov. My ale Nemcov voláme podľa kmeňa Nemethov – Nemcov. Obdobne aj nás Slovákov nazývajú zahraniční kronikári podľa viacerých kmeňov, ktoré žili na našom území. Medzi najvýznamnejšie kmene u nás patrili Kvádi a Vinidi. Preto v kronikách nachádzame dve rozdielne pomenovania pre Slovákov: latinské Sclavi a zároveň aj nemecké Winden.

• Verónský súpis provincií prináša zoznam barbarských národov, s ktorými Rímania prišli do kontaktu na rímskom území za cisárstva medzi 1. až 5. storočím: …, Markomanni, Kvádi, Taifulovia, Hermunduri, Vandali, Sarmati, Skirovia, Karpovia, Skýti, Góti, Indii (Vinidi), ….(vieme, že spomínaný kmeň Vinidov, žil na našom území vďaka správe, ktorú sme už uviedli v I. časti tejto rozpravy. Rímsky filozof Julius Solinus vo svojom diele Polyhistor opisuje záhadný kameň šesťdesiatich farieb (opál), ktorému zároveň pripisuje silné magické účinky. Podrobnejšie sa o drahom opáli rozpisuje Plinius vo svojom diele Naturalis Historiae Libri XXXVII, kde okrem iného uvádza „nijaký iný drahokam nie je svojím vzhľadom príjemnejší očiam“. Plinius zároveň uvádza aj miesto pôvodu opálu a to Indiiu – (V)in(i)diu, krajinu Vinidov. Zo všetkých nálezísk opálu po celom svete jedine drahý opál z Dubníka (ťaží sa v okolí Prešova) je charakteristický svojou intenzívnou farbohrou a výraznou opalescenciou, ktorú popisujú starovekí autori. Krajina Vinidov, ktorú popisuje Plinius, sa musela teda nachádzať na území dnešného regiónu Šariš, kam možno chodil za obchodom aj franský kupec Samo (opál – Dubník, soľ – Solivar, zbrane – celý región Šariš, zlato – Zlatá Baňa, …).

• všetky pramene z obdobia ranného stredoveku a časov Cyrilo-Metodských písané latinkou, pomenúvajú Slovákov ako Sclavi. Písomným prameňom o Nitrianskom a (Zlato)Moravianskom??? kniežatstve sa budeme venovať neskôr.

• žilinské Privilegium pro Slavis od uhorského kráľa Ľudovíta z roku 1381, podľa ktorého sa Slováci v Žiline „Sclavi, cives et hospites nostri“ mohli voliť za členov mestskej rady v rovnakom počte ako nemeckí mešťania.

• už spomínaná Kostnická kronika z roku 1415 prináša pre Slovákov aj takúto informáciu: „So stodvadsiatimi koňmi a tromi vozmi prišiel aj vážený pán, pán Stibor z Poľska, a pán v slovenských krajoch medzi Moravou a Poľskom pri rieke, ktorú volajú Váh a na tej rieke má päť miest (uvádza ale 6): Trenčín, Beckov, Uherský Brod, Holíč so Skalicou a Hlohovec.“ – „Och zoch in der gross herr, herr Strobor usser Boland und her in Windeschen landen zwischen Merhern und Boland an dem wasser, das man nempt der Vag, und hett in fünf stet an dem Wasser: Tränsch, Plunsch, Ungerschbrat, die Wisenkilchen und Galitz und die Frigenstat mit hundert und zwantzig pfäritten und dry wagen.“

• prvý text učebnice Jána Ámosa Komenského Orbis pictus, ktorý vyšiel v Prešove v roku 1685, je pravdepodobne od Slováka Daniela Sinapiusa. Bol určený obdobne ako preklad druhej Komenského učebnice z roku 1666 Janua linguae latinae reserata aurea, od absolventa kremnického lýcea Františka Buľovského, slovenským študentom vo vtedajšom hornom Uhorsku – Slovensku. Učebnica bola publikovaná ako česko-slovenská. Na titulnom liste sa jazyk Orbisu označuje ako bohemica – böhmische – tót – slovenský a v závere diela tiež ako sclavonica lingua – windische Sprache – tót nyelv – slovenský jazyk.

• Gramatika Antona Bernoláka z roku 1790 vyšla pod názvom Gramatica Slavica. Bernolák vo svojom slovníku Slowar Slovenski-česko-latinsko-nemecko-uhorski z roku 1825 definuje pomenovanie Slovák ako Slavus, Slave, Slavack, Slavinus, Slavonius, Slavomier. Slovenčinu definuje ako lingva slavica, sermo slavicus, die Slavische Sprache.

Starobylosť Slovákov potvrdzuje aj dominantné postavenie slovenského jazyka ku ostatným slovanským národom. V tejto súvislosti spomenieme prácu amerického vedca a lingvistu prof. Pricea, ktorý považoval slovenčinu za „kľúč ku všetkým slovanským jazykom“ a za médium na dorozumenie sa s ostatnými Slovanmi. (John D. Price, The Key to all Slavonic Languages, SHF, Columbia Univerzity, New York, Dec. 15. 1943, 9. s.).     Profesor J. Price túto myšlienku vyslovil na kongrese Slavistov vo Varšave. Poľská delegácia vyšla s návrhom, aby sa schválila definícia prvého slovanského jazyka, ktorej určujúcim bodom je slovenčina. Okrem českej skupiny všetky slovanské delegácie odhlasovali poľský návrh: „Slovenský jazyk je najstarší a podľa neho sa potom vytvorili ostatné slovanské jazyky“. (Kanadský Slovák, Slovenčina, najstarší slovanský jazyk, Toronto, 23. marca 1989).

Teóriu, že Slováci sú najstarší národ spomedzi súčasných Slovanov, prináša aj historický prameň ruského stredovekého kronikára a letopisca Nestora (1056 – 1114). Rehoľný mních kyjevského kláštora vo svojej práci Povesti dávnych liet obdobne tvrdí, že Slováci sú pôvodným a teda najstarším slovanským národom…
„Po dlhom čase zo Slovenov na Dunaji, kde je teraz Uhorská a Bulharská zem. A od tých Slovenov sa rozišli Slovania po zemi a pomenovali sa svojimi menami, kde sa osadili, na ktorom mieste. Takže jedni prišli a osadili sa na rieke, čo sa volá Morava, a zobrali si meno Moravy, a druhí nazvali sa Čechmi. A ďalší to tiež Sloveni – Bieli Chorváti, Srbi a Korutánci. Keď Rímania (v originále Volochi; Taliansko – poľ.Włochy) napadli dunajských Slovenov a usadili sa tam trápiac ich, títo Sloveni odišli a usadili sa na Visle a pomenovali sa Liechmi (Lechmi), a od tých Liechov vyšli Poliaci, a druhí Liechovia – Lutiči, iní Mazovšania, iní Pomorania.

… A takto sa rozišiel slovenský národ.“.

Ing. Pavol Kleban

Stiahnuť článok vo formáte pdf…

Slovensko na Ptolemaiovej mape

Doteraz najstarší zachovaný mapový obraz celého Slovenska je na mape Uhorska “Tabula Hungariae“, ktorú zostavil roku 1513 talian Lazar Roseti, sekretár ostrihomského arcibiskupa. Mapa bola vydaná až po jeho smrti roku 1528.
Ptolemaiova mapa MAGNA GERMANIA popisuje všetky významné hradiská na Slovensku v období pred Markomanskými a Kvádskymi vojnami, ktoré sa datujú medzi roky 165 až 180 nášho letopočtu.

Pre vymedzenie územia Slovenska na Ptolemaiovej mape nájdeme geografické oporné body, pomocou ktorých stanovíme prírodné hranice. Niektoré hradiská zakreslené na mape totiž mohli byť vypálené alebo inak spustošené a na súčasnej mape ich už nenájdeme. Vojny v týchto končinách boli na dennom poriadku. Taktiež samotné názvy miest sa v mnohých prípadoch zmenili na nepoznanie. Na rozdiel od hradísk, názvy pohorí a riek sa zachovali. Aj v prípadoch obsadenia územia iným kmeňom, sa pre lepšiu orientáciu v teréne základné pomenovania hlavných orientačných bodov preberali od pôvodného obyvateľstva. Použitím a stanovením toponým pohorí a riek vieme určiť regióny na Ptolemaiovej mape.
Zakreslenie tokov riek na mape je tiež veľmi nepresné, preto poloha hradísk voči riekam nebude pre nás smerodajná. V prípadoch, ak hradisko leží pri ústi rieky, môžeme tento údaj považovať sa správny pre určenie polohy hradiska, či sa hradisko nachádza na pravom alebo na ľavom brehu rieky.
Najsprávnejšie a najpresnejšie je pridržiavanie sa orientácie voči horám, ktoré Ptolemaios taktiež zakreslil do svojich máp. Pre prácu s mapou použijeme následovné vypovedacie poradie:

poloha voči pohoriu
poloha voči ústiu rieky
poloha voči inému hradisku (smer, nie vzdialenosť)
poloha voči toku rieky

Aristoteles, narodil sa v meste Stageira v roku 384 pred Kristom, vo svojom diele ,,Meteorologica,,  píše nasledovné: “…Ister (Dunaj) tečie celou Európou do Euxeinského (Čierneho) mora. Z ostatných riek tečie väčšina z hôr Arkinských, ktoré sú ako výškou, tak aj rozlohou, v tých krajoch najväčšie, na sever.“  Spomínané hory sú na Ptolemaiovej mape písané v tvare  ASBICVRGIVS, ktorý sa prekladá do tvaru  Askiburgion. Tento názov dal súčasné pomenovanie českým Jesenníkom etymológiou slova odvodeného od nemeckého základu pre slovo jaseň. Pod slovom  Askiburgion si však môžeme predstaviť aj ,,zasnežené a ľadové pohorie,, (aski ako sneh, ľad a burgion ako vrch, hora, pohorie. Aj askimáci resp. eskimáci obývajú krajinu ľadu a snehu).
Podľa Aristotela je pohorie  Askiburgion najvyššie (Jesenníky – Praděd 1492 m, Tatry – Gerlachovský štít 2655 m.). Ptolemaios názvom ASBICVRGIVS teda nepomenoval Jeseníky, ale  celý horský pás severného Slovenska s Tatrami tiahnúci si na sever. Táto prírodná hranica si do dnešných čias zachovala svoje tradičné pomenovanie Beskydy (poľ. Beskidy). Z oboch názvov Askiburgion aj Beskidy je zrejmý rovnaký slovný základ Aski – Beski. Beskydy u nás tvoria horský pás od Oravských Beskýd cez Tatry až po Nízke Beskydy na východnom Slovensku.

Johann Jacob Hofmann (1635-1706) vo svojej encyklopédii Lexicon Universale z roku 1698  definuje Askiburgion ako poľské pohorie, ktoré začína v Uhorsku (severnom Slovensku), tiahne sa na sever a vytvára hranicu so Sliezskom. Pramení tam rieka Varta, ktorá tečie k územiu Brandeburska…

Obr. Hofmannova definícia pohoria ASCIBURGUS

Dostávame teda prvú geografickú lokalizáciu na Ptolemaiovej mape:

ASBICVRGIVS – Beskydy (Askiburgion)

Pomenovanie Beskýd (Askiburgion) pochádza pravdepodobne ešte z poslednej doby ľadovej, ktorá skončila pred 11 800 rokmi. Obdobie zväčšeného rozsahu ľadovcov na Zemi v štvrtohorách bolo spôsobené dôsledkom ochladenia podnebia. Územie severnejšie od Beskýd bolo pokryté súvislým ľadovcom. Kmene spod Tatier obsadzovali nové územia s postupným ustupovaním ľadovca. Podmienky vhodné pre prežitie prichádzali až s vegetáciou. Kde boli lesy, bola aj zver. Kde bola zver, bol aj človek – lovec.
Švajčiarsky vestník lesníctva podal zaujímavú informáciu ohľadom genetického výskumu drevín. Bola vypracovaná rekonštrukcia zalesňovania územia Európy. Stromy spod Tatier sa šírili nielen severne, ale aj severo-západne na územie Čiech. V Českých Jeseníkoch, Orlických horách, Krkonošiach a Jizerských horách rastú teda “slovenské smreky a jedličky“.

Obr. Šírenie drevín v Európe

Pre určenie južnej hranice Slovenska použijeme akýkoľvek atlas dejín kde zistíme, že oblasť nad rímskou provinciou Panónie tvorí Podunajská nížina. Južnú hranicu Slovenska tvorí teda rieka Dunaj DANUBIUS a to na príslušnom území nad Panóniou. Pre zistenie, kde na Dunaji začína územie Slovenska, použijeme Ptolemaiovu mapu Panónie. Oporný bod pre nás je mesto Šoproň v Maďarsku, ktorého historický názov je Scarbania, u Ptolemaia SACARBATIA. Pri 35. poludníku je zakreslený výrazný ohyb Dunaja totožný s ohybom, kde dnes leží Viedeň. Za týmto poludníkom začína teda na Ptolemaiovej mape MAGNA GERMANIA územie Slovenska a to mestom Bratislava.

Obr. Detail Ptolemaiovej mapy Panónie

Južné a východné hranice Slovenska tvorili zároveň časť hraníc celej Germánie. Ptolemaios ich popisuje takto: „Južnú stranu (Germánie) ohraničuje západný úsek rieky Dunaj“. Východnú hranicu definuje následovne: „Východnú stranu ohraničuje vzdialenosť medzi posledným ohybom (Dunaja) a vyššie spomenutými Sarmatskými horami… a úsek medzi tými horami a prameňom rieky Istula, a potom rieka samotná až moru.“
Nesprávnym výkladom Ptolemaiovej definície východnej hranice zahraničnými historikmi sa miesto pre Slovensko na mape nenašlo. Stanovením Ptolemaiových SARMATICOS MONTES  slovenskými Malými Karpatami a definovaním rieky ISTULA ako Visla tu priestor pre Slovensko nie je.

Ptolemaios spomína, že východnú hranicu Germánie tvorí úsek od posledného ohybu rieky DANUBIUS až po prameň rieky ISTULA spojený pohorím SARMATICOS MONTES.
Ptolemaiova horská hranica začína teda od Dunaja, odtiaľ pravdepodobne cez pohorie Matra v Maďarsku (Mat-ra, Sar-mat, kedysi staroslovenské územie – trojvršie Tatra, Matra, Fatra…) a končí na východnom Slovensku Šarišskou vrchovinou. Hranicu medzi Germániou a Sarmatiou na severe východného Slovenska tvorilo pravdepodobne Spišsko-šarišské medzihorie, ktoré sa tiahne od Prešova, cez Sabinov až po Starú Ľubovňu.

Obr. Hofmann umiestňuje pohorie SARMATICI na Spiš (Cepusium)

Hranicu Germánie so Sarmatiou na Slovensku tvorili dnešné regióny Spiš a Šariš (lat. Saros). Slovotvorné základy slov Sar-os a Sar-mates prezrádzajú o Šarišanoch ich dávnu minulosť. Skutočnosť, že Šariš má ku kočovným Sarmatom blízko potvrdzuje aj fakt, že Prešovčania sami seba do dnešných dní nazývajú koňare – koniari, jazdci.

Od Sarmatských hôr tvorila hranicu Germánie až po Baltické more rieka ISTULA. Tu si musíme uvedomiť, že rieky s názvom ISTULA boli dve. Jedna bola poľská Visla a druhý tok bol slovenský Dunajec, ktorý odvodňuje oblasť Pienin v severnej časti Spiša. Podobne ako má Dunaj historický názov Ister (rieka života), Dunajec mal pomenovanie Istula. Vedel by nám o tom povedať šľachtic Stanislaw Zamoyski, ktorému je venovaná poľská verzia Ptolemaiovej mapy MAGNA GERMANIA z roku 1815 a kde je rieka ISTULA zakreslená dvakrát.
Všetci dobre vieme, že pri sútoku dvoch riek preberá výsledný tok pomenovanie vždy po rieke väčšej. Prítok Dunajca je silnejší ako prítok Visly. Ak rieka ďalej tečie pod menom Visla, pomenovanie dostala od rieky Dunajec, ktorý sa v minulosti volal ISTULA.

Obr. Poľská rekonštrukcia Ptolemaiovej mapy so zakreslenou Vislou a Dunajcom

Pre stanovenie západnej hranice Slovenska na mape použijeme Hofmannovu definíciu kmeňa Markomanov, kde sa okrem iného dozvedáme:

…ponit ultra Danubium ac e regione Pannoniae superioris (nad Dunajom, kde tečie cez region Hornej Panónie – oblasť od prítoku rieky Morava po prítok rieky)

Contra Romanos saepe rebelles… (Proti Rímanom často rebelovali…)

no pre nás najpodstatnejšie je podčiarknuté červenou čiarou: Horum regia fuit Marobodum (Toto kráľovstvo bolo Marobodum)
inter Marum et Cusum fluv ( medzi riekami Morava a Váh)

Obr. Detail Hofmannovej Encyklopédie – MARCOMANNI

Na Ptolemaiovej mape je zakreslené Hofmannom spomínané hradisko MAROBUDON, ktoré sa nachádza niekde medzi riekou Moravou a Váhom. MAROBUDON bolo sídlo slávneho kráľa Markomanov Marobuda, ktoré ale neskôr opustil a presťahoval svoj kmeň Markomanov na Slovensko hlbšie do Hercýnskeho lesa, kam ustúpil pre silnejšími rímskymi zbraňami.
Strabón, žil v rokoch 64 p. n. l.  až 19 n. l., vo svojom diele Geografica píše: „Tam je Hercýnsky (Arkínsky) les a kmene Suebov, z ktorých niektoré sídlia vo vnútri lesa, medzi nimi leží aj Buiaimon (Bojná?, Bojnice?), kráľovstvo Marobudove. Na toto miesto presídlil okrem mnoho iných aj svojich súkmeňovcov Markomanov. Po svojom návrate z Ríma sa totiž zmocnil vlády, aj keď býval súkromnou osobou. Ako mladý  býval totiž v Ríme a tešil sa priazni Augustovej. Keď sa vrátil, stal sa panovníkom a mimo tých, ktorých som uviedol, získal veľký kmeň Lugiov, Zumov, Gutonov, Mugilonov, Sibinov a zo samých Suebov veľký kmeň Semnonov. Ostatné kmene Suebov, ako bolo povedané, sídlia jedny vo vnútri toho lesa, iné mimo neho, v susedstve Gétov.“ Strabón teda píše, že Buiamon je kráľovstvo Marobudove kam presídlil svojich Markomanov, nie kráľovstvo odkiaľ prišiel.

Ďalšie správy o kráľovi Marobudovi nám zanechal Velleius Paterculus, ktorý žil v rokoch 19 p.n.l. až 31 n.l. V rímskej armáde slúžil pod Tiberiovým velením ako veliteľ jazdy v Germánii a Panónii. Ten mu taktiež pre rok 15 n.l. zveril praetorský úrad. Vo svojom diele Rímske dejiny píše: „V Germánií už neostalo k pokoreniu nič, len kmeň Markomanov, ktorý bol vypudený zo svojich sídel (MAROBUDONU) a ustupujúc pod velením Marobudovým do vnútrozemia (v smere od Čiech a Moravy na Slovensko), obýval roviny obkolesené Hercýnskym lesom. V žiadnom prípade nemôžem nespomenúť zmienku o tomto mužovi. Marobud, človek urodzený, mohutného tela, neskrotnej vôle, barbar skôr rodom ako rozumom, nezískal medzi svojimi vrcholné postavenie len tak, ani náhodou, ani nakrátko, ani natrvalo z vôle predkov, ale svoju bezpečnú vládu a kráľovskú moc získal, rozhodol sa odviesť svoj kmeň ďaleko od Rimanov a postúpil na miesta, kde by mohol – pretože sa stiahol pred silnejšími zbraňami – svoje zbrane pozdvihnúť k vyššej moci. Keď teda obsadil spomenuté miesta, všetkých svojich susedov pokoril buď vojnou, alebo ich uviedol pod svoju zvrchovanosť zmluvami.“

Z oboch správ vyplýva, že kmeň Markomanov bol vytlačený zo svojich pôvodných sídel hlbšie do vnútrozemia za rieku Moravu až na územie Slovenska, kde mu voľný postup zastavil veľmi silný kmeň Kvádov. Markomanov na Slovensko zakreslil aj Ptolemaios. Systém rímskych (trvalých aj dočasných) táborov popri rieke Morave ťahajúci sa od Carnunta cez Bernardstahl (Rakúsko), Brěclav, Kostice, Kroměriž (obec Pračice) až po Olomouc slúžil na kontrolu už obsadeného územia na Čechách a Morave a mal funkciu chrániť územie obsadené Rímanmi pred barbarskými vpádmi od rieky Váh.

Velleius Paterculus ďalej o Marobudovi píše: „Jednotkám, ktoré strážili jeho ríšu, dal ustavičným cvičením vojenskú výchovu takmer rímsku a veľmi skoro ich priviedol na tak vysokú úroveň, že budili obavu aj v našej ríši. Voči Rimanom sa choval tým spôsobom, že nás vojensky nenapadal, avšak ukazoval dostatočne, že keby bol napadnutý, má nadbytok síly aj vôle k odporu. Vyslanci, ktorých posielal k cisárom, ho niekedy doporučovali k ochrane ako prosebníka, inokedy za neho hovorili ako keby bol nám roveň. Kmeňom aj jednotlivcom, ktorí od nás odpadávali, poskytoval útočisko a vôbec bol len slabo maskovaným súperom: vojsko, ktoré zostavil zo 70.000 peších a 4.000 jazdcov si neustálymi vojnami so susedmi vycvičil a pripravoval ich na väčšie dielo, než ktoré konal. Bolo sa ho čo obávať aj preto, že majúc po ľavici a vpredu Germániu, vpravo Panóniu a v tyle svojich sídel Noricum, všetci sa ho báli ako by bol neustále pripravený na všetkých sa vrhnúť. Jeho rozmach nenechával bez starosti ani Taliansko, veď od najvyšších alpských hrebeňov, ktoré ohraničujú Taliansko, začínalo jeho územie nie o viac ďalej ako vo vzdialenosti 200 míľ. Na tohto muža a na tento kraj sa nasledujúceho roku rozhodol zaútočiť z rôznych stran Tiberius Caesar. Sentiovi Saturninovi bolo uložené, aby presekal lesy susediace (Gabreta) s Hercýnskym a aby viedol légie územím Chattov do Boiohaema – čo je jeho zem, ktorú Marobud obýval. Sám (Tiberius) s vojskom , ktoré slúžilo v Illyricu, zahájil ťaženie proti Markomanom od Carnunta z miesta, ktoré bolo z celého norického kráľovstva v tomto smere najbližšie.“
Ak Tiberiove vojsko vyrazilo z Carnunta (rímsky tábor na južnej strane Dunaja v mieste, kde sa do Dunaja vlieva rieka Morava, taktiež hraničný bod medzi provinciami Noricum a Panónie) a nebolo miesto odkiaľ by z celého územia Norica nemohlo napadnúť Marobuda, to znamená že Marobud zaiste nemohol sídliť na území Moravy, ktorá sa nachádza priamo nad územím Norica. Na druhej strane, z Carnunta cez les Gabreta (na Ptolemaiovej mape) vedie priama cesta do Nových Zámkov (EBURODA) pod ktorými je aj nápis MAGA-BOEMA, kráľovstvo Boiohaema…

Ďalšiu zaujímavú informáciu, ohľadom umiestnenia Markomanov, nám zanechal Sextus Aurelius Victor, ktorý žil asi v rokoch 320 až 390. Popri iných spisoch napísal okolo roku 360 aj dielo Historiae abbreviatae (Krátke dejiny), ktoré je známy tiež ako Liber de caesaribus (Kniha o cisároch). Na konci 4. storočia neznámi autor spojil do diela Epitome de Caesaribus (Výťah o cisároch) prácu Sexta Aurelia a iné dobové pramene. Tu nachádzame informáciu: „(cisár Gallienus) miloval dve rôzne ženy: svoju manželku Saloninu a milenku menom Pipa, ktorú dostal podľa dohody akoby do manželstva od jej otca, kráľa Markomanského, keď mu odstúpil časť Hornej Panónie.“
V prípade, ak by sa kráľovstvo Markomanov nachádzalo na českej Morave, cisár Gallianus by mu odstúpil časť provincie Noricum, ktorá je pod Moravou. Ak chcel markomanský kráľ územie Hornej Panónie (územie južne pod Dunajom od Carnunta po rímsky tábor Brigantium pri rieke Rába – oblasť Komárno – Komárom), muselo sa jeho kráľovstvo nachádzať na dnešnom Slovensku.

Markomani sa považujú za nemecký kmeň, ktorý žil na našom území.  Etymologický výklad slova markomani je odvodený od nemeckého slova vzťahujúcemu sa k hraniciam – k marke, ako pohraničný kmeň. Latinský a slovenský výklad slova mar-coma-ni je následovný: slovná časť mar- ako predpona pre vodu (latinsky mare – more) alebo pre oblasť Maravy, u nás oblasť terajších Zlatých Moraviec. Mar môže byť odvodené aj od slova milovať, lúbiť. (napr. meno Mária v preklade znamená milovaná Bohom, obdobne potom Mara, Maruša). Latinsky ľúbiť, milovať – amare. Slovná časť -coma-, (latinsky coma – vlas, vlasy) ako choma, teda chumáč vlasov, chochol (Slovania boli vlasatí). Prípona -ni je koncovka, ktorú bežne používame napr. Taliani. Ak by sme mali Markomanov pomenovať dnes, asi by sme ich nazvali “Milovníci vlasov“.

Tacitus vo svojom diele Germania opisuje Suebov (ku ktorým patrili aj Markomani) následovne: “Teraz musím prehovoriť o Sueboch, ktorí netvoria len jediný kmeň ako Chattovia alebo Tencterovia. Zaberajú totiž väčšiu časť Germánie, doteraz sa rozdeľujú na zvláštne kmene s vlastnými menami aj napriek tomu, že majú spoločný názov Suebovia. Pre kmeň je príznačné, že si vyčesávajú vlasy dohora a zaväzujú do uzla, týmto sa jednak odlišujú Suebovia od ostatných Germánov, jednak slobodní Suebovia od otrokov. U iných kmeňov sa často stáva, že ich napodobňujú, avšak k tomu dochádza len zriedka a u mladých. U Suebov si až do staroby sčesávajú svoje ježaté vlasy dozadu a často si ich zaväzujú  na temene, náčelníci majú účes ešte ozdobnejší. Takúto starostlivosť venujú svojmu zovňajšku, ale je to staroslivosť nevinná, nekrášlia sa totiž a neupravujú ani za tým účelom, aby milovali alebo boli milovaní, ale pre zrak nepriateľa, aby vyzerali vyšší a strašnejší, keď majú ísť do vojny.“

Kmene Suebov (Suevov), ktoré popisuje Ptolemaios zaberajú skoro totožné územia ako dnes západní Slovania v Európe. Ak vezmeme do úvahy fakt, že písmeno l sa často nahrádza písmenom u a opačne (u nás napr. v nárečiach písal – písau, čítal – čítau) zo Suevov dostávame Slévov, Slávov – Slovanov (anglicky Slavs, Slaves, nemecky Slawen)…
Stredoveké dielo zo začiatku 9. storočia tzv. Bavorský Geograf popisuje slovanských susedov Franskej ríše. Medzi spomínanými je aj národ a Marhaarov, ktorý má 11 hradísk. V nemčime vlasy (lat. coma) povieme die Haare, ale aj die Haar. Môžeme predpokladať, že germánsky kmeň Marcomanov z rímskych čias je slovanský kmeň Marhaarov (Moravanov) z ranného stredoveku a teda ide o ten istý staroslovanský národ.

Galignaniho stredoveký knižný popis Uhorska z roku 1621 naznačuje, že ešte v 17. storočí sa používal termín Marcomani pre označenie Moravanov a Moravy.

Obr. Marcomannorum Campi pre označenie územia Moravy

    V súvislosti s Moravanmi ešte uvedieme, že byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet vo svojom diele De administrando imperio spomína pojem Megalé Morabia, ktorý dal pomenovanie pre Veľkú Moravu, resp. Veľkomoravskú ríšu. Pojem Megalé, však môžeme prekladať ako vzdialená Morava, nakoľko v dobe vlády Konštantína VII. existovali Moravy dve – jedná Morava srbská a tá druhá vzdialená Morava na území Slovenska a Čiech. Aby Konštantín VII. rozlíšil, o ktorej Morave píše, používa definíciu Megalé Morabia. Tak už spomína v súvislosti s ríšou, resp. hlavným mestom ríše už len pomenovanie Morabia. Slovenské mesto Zlaté Moravce sa v Zoborskej listine z roku 1113, kde kráľ Koloman daroval niektoré majetky zoborskému kláštoru, spomína ako villa Morowa. V Zlatých Moravciach sa našiel zlatý pektorálny kríž z obdobia Veľkej Moravy a v neďalekej obci Čierne Kľačany sa našli fragmenty pyxidy (liturgická nádoba používaná v katolíckej cirkvi) zo slonovej kosti. Predpokladá sa, že pyxida bola súčasť daru byzantského cisára Michala III. veľkomoravskému panovníkovi.
Podrobnejšie sa ale obdobiu od Samovho kráľovstva až po históriu Veľkej Moravy budeme venovať v rozprave Slovensko a časy Cyrilo-Metodské. Budeme hľadať bájne mesto Wogatisburg, preberieme teóriu, či moravské knieža Mojmír, ktorý vyhnal nitrianského Pribinu,  nebol v skutočnosti slovenské (zlato)moravianské knieža. Staroslovenské hradisko Bojná, ktoré bolo zničené práve v tomto období a ktoré zrejme patrilo pod Nitrianské kniežatstvo, bolo totiž napadnuté zo smeru od Zlatých Moraviec nie od českej Moravy.
Taktiež sa zamyslíme, či slávna Megalé Morabia nemôže mať korene v legendárnom  kráľovstve Marobudon, ktorého jadro by som na základe vyššie citovaných písomných prameňov určite situoval výlučne na územie dnešného Slovenska.

Musíme si v prvom rade uvedomiť, že v minulosti sa chodili naši učenci vzdelávať do zahraničia (Čechy, Maďarsko, Rakúsko, Nemecko, …). Tam študovali ale dejiny, ktoré písali ich historici. Každý historik sa snaží písať dejiny v prospech svojej krajiny. Preto v súčasnosti slovenských dejín niet. Ak chceme poznať naše – slovenské – dejiny, musíme sa vrátiť k pôvodným historickým prameňom a nie k mylným súčasným výkladom zahraničných autorov. Dnes málokto pozná mocné stredoveké Slovenské kráľovstvo, ktoré sa tiahlo od Jadranu po Balt. Málokto pozná  Slovenskú zem ako ju popisuje staroruský kronikár Nestor „Slovjenьska zemlę“.
Spomínané Slovenské kráľovstvo, mimochodom na ktorého opätovný príchod upozorňujú viaceré proroctvá, si ale necháme na neskôr…

Vrátime sa teraz späť a na Ptolemaiovej mape vyznačíme územie Slovenska podľa zistených hraníc. Všetky hradiská vo vnútri sú starobylé obchodné, kultúrne a hlavne vojenské centrá na Slovensku. Stanovením Ptolemaiových názvov a s ich stotožnením s dnešnými slovenskými mestami, sa pre všetky lokalizované mestá posunie prvá písomná zmienka na rok 150 po Kristovi, čo je takmer obdobie 2000 rokov!!! Zaujímavé je tiež zistenie, že Slovensko zaberá na mape zhruba polovicu celej Germánie, bolo teda v rímskych časoch dosť “známe“. Vysoký počet hradísk z obdobia Ptolemaia pretrval až do stredoveku, nakoľko Slovensko je po Španielsku a Taliansku tretia krajina s najväčším počtom hradov a zámkov v Európe. Slovensko leží v strede Európy a prechádzali tadiaľ významné obchodné trasy. Podľa nových teórií na našom území s veľkou pravdepodobnosťou vznikla doba bronzová a bronzové výrobky sa od nás vyvážali. Ťažilo sa tu zlato, železo a iné farebné kovy a taktiež opál. V neposlednom rade sa u nás vyrábali kvalitné zbrane. Pre okolité národy sme boli zaujímavá destinácia.

Obr. Vyznačené územie Slovenska na mape MAGNA GERMANIA

Ing. Pavol Kleban

Stiahnuť článok vo formáte pdf…

Klaudios Ptolemaios

Klaudios Ptolemaios (latinsky písaný Claudius Ptolemaeus), veľký grécky matematik, astronóm, astrológ a zemepisec, žil v rokoch 85 až 165 po Kristovi. Väčšinu svojho života pôsobil v egyptskej Alexandrii. Medzi jeho hlavné diela patrí astronomický spis Veľká sústava (Syntaxis megalé), známy tiež z arabského prekladu ako Almagest. Bola to encyklopédia dobových astronomických poznatkov. Ptolemaios ako zástanca geocentrizmu považoval Zem za stred vesmíru, okolo ktorej obieha Slnko, Mesiac, planéty a hviezdy. Zaviedol 48 nových súhvezdí z najjasnejších viditeľných hviezd, ktoré mu pripomínali obrazy postáv, zvierat alebo vecí. Ptolemaiov popis slnečnej sústavy bol považovaný za správny až do 16. storočia, kedy Mikuláš Koperník vypracoval heliocentrickú sústavu sveta.
Ptolemaiove štyri knihy o astrológii Tetrabiblos podávajú komplexný návod na zostavenie a výklad horoskopu. Tetrabiblos patrí k základným dielam o astrológii helénskeho obdobia a od svojho vzniku až podnes je astrológmi užívané a citované.

Obr. Ptolemaiov portrét zo stredoveku

Významná práca gréckeho kartografa Zemepisný úvod (Geógrafiké hyfégésis), alebo tzv. Geografia,  je návod k zostavovaniu máp pomocou astronomicky stanovených súradníc. Dielo napísal Ptolemaios pravdepodobne niekedy po roku 141 n.l. Celý text Geografie je rozdelený do 8 kníh. Prvá kniha a začiatok druhej obsahuje kritiku nedochovaného spisu kartografa Marina z Tyru. Nasleduje úvod do konštrukcie mapových sietí a použitia súradnicových tabuliek, podľa ktorých je možné do siete vniesť ostrovy a polostrovy, pohoria, pramene a ústia riek, sídla a územia jednotlivých kmeňov. Tabuľky pokračujú až po knihu 7. Ptolemaios uvádza celkovo na 8.000 súradníc miest. Samotné Ptolemaiove mapy sú zaraďované do 8. knihy, kde sú ešte raz vypočítané a zadané súradnice, tentokrát už nie v stupňoch a minútach zemepisnej šírky a dĺžky, ale v hodinách a minútach časového rozdielu voči Alexandrii, resp. dĺžky najdlhšieho dňa. Celý atlas tvorí 26 dielčich máp (Európa 10x, Ázia 12x, Afrika 4x) a ako mapa číslo 27 býva označovaná mapa celej Oikumény – známej časti sveta, ako ju nazývali antickí Gréci. Takéto zloženie Ptolemaiovho spisu je označované ako vydanie A. Existuje vydanie B so 64 dielčimi mapami a so 4-dielnou mapou sveta. Nie je zistené, ktorá verzia je staršia a ktorú je možne pripísať Ptolemaiovi. Na niektorých kresbách 27. mapy je totiž ako pôvodca menovaný Agathodaimon z Alexandrie, o ktorom sa nevie kedy žil. Zároveň nie je zistené, či celý text Geografie pochádza od  Ptolemaia.

Najstaršie grécke opisy Ptolemaiovej Geografie pochádzajú z posledných storočí Byzantského cisárstva, nakoľko pôvodne dielo sa nám nedochovalo. Byzantský mních a učenec Maximus Planudes (žil v rokoch 1260 až 1310) hľadal a aj našiel v Konštantínopole text Ptolemaiovej Geografie, pre ktorú nechal zhotoviť nový súbor máp. Planudove dielo bolo rozsiahle a jeho Pramene (Ethymologiae), encyklopédia zahrňujúca všetky znalosti tej doby, poskytli  renesančným učencom výsledky antickej múdrosti. Jedna kópia tejto Planudom doplnenej Geografie bola odovzdaná byzantskému cisárovi. V roku 1395 ju ako dar priviezol do Talianska diplomat Manuel Chrysoloras, ktorý tam išiel žiadať o pomoc proti Turkom. Ptolemaiove spisy zostali v Európe zabudnuté až do 15. storočia. Jacobo d´Angelo preložil grécky text Geografie do latinčiny a v roku 1475 bol vytlačený. Nezmenený text bol s jednou výnimkou použitý pri prvých šiestich vydaniach. Geografia sa tak stala základom prvého tlačeného Ptolemaiového atlasu, ktorý bol vydaný v Bologni v roku 1477 v počte výtlačkov 500 kusov. Následne boli v Taliansku a v Nemecku tlačené nové vydania Ptolemaiových máp. Talianský kartograf Francesco Berlinghieri (1440 – 1501) vydal vo Florencii rytú, ručné maľovanú mapu okolo roku 1480. Berlinghieriho verziu Ptolemaiovej mapy používame aj v rozprave o Slovensku.

Mapa MAGNA GERMANIA

Ptolemaiova mapa MAGNA GERMANIA zachytáva územie strednej Európy približne do roku 150 n.l.. Zobrazuje celkovo 137 geografických bodov, z ktorých 94 sú mestá a hradiská, o ktorých už Ptolemaios vo svojej dobe píše ako o starodávnych. Mapa bola a je predmetom bádania rôznych učencov ako minulých tak aj súčasných. Historici a lingvisti sa bez úspechu znovu a znovu pokúšali dešifrovať “Ptolemaiov kód“. V súčasnosti sa hlavná pozornosť štúdiu mapy sústreďuje v Čechách a v Nemecku.  Medzi výskumníkmi dostal tento pomaly 2000 rokov starý rébus pomenovanie “zakliatý zámok“.

Skupina klasických filológov, matematických historikov a odborných kartografov z Berlínskej Technickej Univerzity z odboru geodézie a geoinformatiky zverejnila výsledky svojej šesť ročnej práce. V Nemecku bola koncom roka 2010 publikovaná kniha Germánia a ostrov Thule (Germania und die Insel Thule), ktorá pojednáva práve o tomto výskume. Tím vedcov pracoval na vývoji “geodetickej deformačnej analýzy“, ktorá mala odstrániť veľké a chybné vzdialenostné rozdiely na Ptolemaiovej mape.

Obr. Ptolemaiova mapa MAGNA GERMANIA

Nemeckí vedci stanovili na mape tri hlavné opevnené mestá: LUPPIA – Bernburg, AMISIA – Fritzlar a EBURODUNUM – Brno. Použitím geodetickej deformačnej analýzy pre Ptolemaiove súradnice a porovnaním so súčasnou mapou dešifrovali Ptolemaiove názvy pre mnoho ďalších nemeckých miest, kde ich odchýlka vzdialenosti obyčajne nepresahuje 10-20 km.

Niektoré z ďalších lokalizovaných názvov nemeckého tímu:

ALISUM – Bergisch-Gladbach
AREGELIA – Leipzig
ASCAUCALIS – Bydgoszcz, Poľsko
BICURGIUM – Jena
CANDUUM – Elsenach
CASURGIS – Praha, Česko
LACIBURGIUM – Ueckermünde
LEUFANA – Hitzacker
LUPFURDUM – Dresden
MEDIOLANIUM – Borken
MELOCABUS – Bad Hersfeld
NAVALIA – Essen
STRAGONA – Görlitz
SUDETE MONTES – Francký Les, severné Bavorsko
SUSUDATA – Fürstenwalde
TREVA – Hamburg
TULIFURDUM – Hanover
TULISURGIUM – Braunschweig

Na mape si však môžeme všimnúť územie nad provinciami Hornej a Dolnej Panónie – PANNONIAE SUPERIORIS PARS, PANNONIAE INFERIORIS PARS, ktorú tvorí slovenská Podunajská nížina. Mestá, ktoré ležia bezprostredne nad územím Panónie, musia teda ležať na dnešnom území Slovenska. Pre nemecký vedecký tím sa však priestor pre Slovensko na Ptolemaiovej mape nenašiel.
Na mieste je teda otázka, či snahou matematicky stotožniť nepresnú Ptolemaiovu mapu s mapou súčasnou sa už hneď na začiatku nedopúšťame chyby. Použitie kartograficko-matematického modelu, do ktorého počítačovo zadáme Ptolemaiove súradnice, by sme mohli považovať za správne riešenie len ak by Ptolemaios mal k dispozícii presné súradnice. Systém poludníkov a rovnobežiek ale vytvoril až Ptolemaios a presnú polohu hradísk v Germánii nepoznal.
U mnohých dielčich máp Ptolemaios súradnice miest osobne zmeral a následne ich zakreslil na svoje mapy. Taliansko, Grécko, Turecko a iné krajiny svojou presnosťou a počtom zakreslených miest a hradísk výrazne prevyšujú mapu MAGNA GERMANIA.

Obr. Ptolemaiova mapa Turecka

Ptolemaios Germániu nikdy nenavštívil. Predpokladaný postup kartografa pri vytváraní mapy MAGNA GERMANIA bol následovný: Ptolemaios najprv vypracoval a schématicky znázornil Oikuménu, teda celý známy svet – Zemeguľu. Na tejto prvotnej mape sveta vytvoril súradnicový systém (systém poludníkov a rovnobežiek) a do jednotlivých príslušných lokalít postupne zakresľoval krajiny od známych po tie menej známe. Na mape sveta tak Ptolemaiovi vznikol priestor pre zakreslenie Germánie. Odčítal začiatočné a koncové hodnoty poludníkov a rovnobežiek z mapy sveta a tie preniesol na samotnú mapu MAGNA GERMANIA s už podrobnejším súradnicovým systémom. Do tejto “prázdnej mapy“ začal zakresľovať len lokality, o ktorých počul, alebo ich poznal. Oblasti, ktoré nepoznal na mape zakreslené nie sú. A až následne odčítaním polohy zakreslených lokalít z osí x a y získal súradnice. Tie ale vôbec nemôžeme použiť na lokalizáciu hradísk stotožnením so súčasnou mapou Európy, nakoľko sú nepresné.
Pod veľkú nepresnosť vzdialeností na mape sa mohla podpísať aj v minulosti používaná dĺžková miera parasang, ktorej samotná hodnota dĺžky veľmi kolísala, pretože ju určovala nielen vzdialenosť ale aj schodnosť terénu. Na rovinách bol teda parasang dlhší ako v neschodných horách. Táto dĺžková miera sa využívala hlavne v armáde pre stanovenie presunu vojenských jednotiek.

Ptolemaios pri zostavovaní mapy pravdepodobne vychádzal z diela kartografa Marina z Tyru a z iných,  jemu dostupných prameňov. Doplňujúce informácie získaval od rímskych vojenských jednotiek operujúcich v týchto končinách a samozrejme od obchodníkov a kupcov, nakoľko územím Germánie prechádzala starodávna obchodná trasa zvaná Jantárová cesta.

Jantárová cesta bola obchodná, suchozemská trasa v praveku aj staroveku, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo Stredomoria na Pobaltie. Spájala významné staroveké obchodno-remeselnícke stredisko Aquileiu pri Jadrane s východobaltskými oblasťami pri ústi rieky Visla. Z Aquileii, prechádzajúc Julské Alpy, viedla Jantárová cesta do Emony (Ľubľana, Slovinsko) a ďalej do Poetovia, (Ptuja, Slovinsko). Tu sa obracala na sever a cez Savariu (Szombathely, Maďarsko) a Scarbantiu (Šoproň, Maďarsko) dorazila popri Neziderskom jazere do Carnunta. Carnuntum, ako sídlo trvalej rímskej légie, bolo najvýznamnejšou pevnosťou pohraničného systému neďaleko ústia rieky Moravy do Dunaja.

Gaius Plinius Secundus pochádzal z Coma, pomerne skoro sa ale dostal do Ríma. Slúžil ako vojak v Germánii, kde sa zoznámil s radou významných osobností. Neskôr zastaval niekoľko úradníckych miest. Bol veľmi plodným spisovateľom, no z jeho tvorby sa nám veľa nedochovalo. Jeho posledná výprava bola vojenská, zastával hodnosť veliteľa vojnového loďstva v Misene v Kampánii. V roku 79 n.l., keď vybuchol Vezuv, sa Plinius vydal v čele svojej flotily na pomoc ľudom ohrozených sopkou. Pri tejto záchrannej misii zomrel.
Plinius nám o Jantárovej ceste zanechal tieto riadky: „Že takmer 600 míľ od pannonského Carnunta leží ono germánske pobrežie, odkiaľ sa dováža (jantár), to sa zistilo len nedávno. Žije ešte rímsky jazdec, ktorý bol vyslaný Iulianom, usporiadateľom gladiátorských hier cisára Nerona, aby jantár zaobstaral. Ten precestoval spomenuté obchodné cesty a brehy a doviezol tak obrovské množstvo jantáru, že siete chrániace balkóny v cirkuse pred šelmami, boli zopnuté jantárovými sponami a že aréna a celé zariadenie pre každý deň bolo z jantára, ako sa výprava hier každodenne menila.“

Jantárová cesta bola najviac používaná od konca 7. storočia pred Kristom do 5. storočia nášho letopočtu. Najsilnejšia frekvencia bola ale v 1. a 2. storočí n.l., kedy cesta slúžila na diaľkový obchod Rímskej ríše. Z východobaltských nálezísk sa po nej prepravoval zlatožltý jantár, podľa ktorého dostala obchodná cesta aj svoje pomenovanie. Jantár (skamenelá živica treťohorných borovíc) bol známy svojou pomernou tvrdosťou, dobrou opracovateľnosťou a štiepateľnosťou. Kultúry starovekých národov ho s obľubou používali na výrobu ozdobných predmetov, šperkov a magických amuletov. Cenili si ho viac ako zlato.
Smerom na juh sa ešte po Jantárovej ceste dovážal dobytok, kože, kožušiny, perie a otroci. Luxusné sklenené, strieborné a bronzové výrobky antických remeselníkov sa prepravovali smerom na sever.

Od Carnunta sa Jantárová cesta vetvila. Jedna trasa  a jej vetvy išli cez Moravu. Druhá trasa a jej vetvy prechádzali cez Slovensko.  Obchodníkmi najpoužívanejšia trasa sa musela preniesť aj do počtu obchodných staníc na Ptolemaiovej mape.

Na Slovensku bola pre obchodníkov a klenotníkov zaujímavá taktiež lokalita Prešova a Dubnických opálových baní. O počiatkoch ťažby drahého opálu na Slovensku nie sú zachované žiadne písomné údaje. Najstaršie informácie o drahom opáli vôbec, pochádzajú približne z roku 500 pred naším letopočtom, keď ho vo svojej básni spomína grécky básnik Onomakritos. Ďalšiu zmienku nám zanechal rímsky filozof Julius Solinus, ktorý vo svojom diele Polyhistor opisuje záhadný kameň šesťdesiatich farieb, ktorému zároveň pripisuje silné magické účinky. Pomerne podrobne sa o drahom opáli rozpisuje Plinius vo svojom diele Naturalis Historiae Libri XXXVII, kde okrem iného uvádza „nijaký iný drahokam nie je svojím vzhľadom príjemnejší očiam“. Taktiež  píše že „rímsky senátor Nónius radšej zvolil vyhnanstvo, ako by sa vzdal svojho prsteňa s veľkým opálom“. Plinius považoval za miesto pôvodu opálu Indiu. Ako uvádzajú na svojich stránkach samotné Opálové bane, názor odborníkov na danú problematiku je, že drahé opály popísané starovekými autormi sa vyznačujú intenzívnou farbohrou a výraznou opalescenciou, ktorá je typická pre dubnícky drahý opál. Je veľký predpoklad, že drahé opály staroveku mali svoj pôvod pri Dubníku. Plinius ale uvádza krajinu pôvodu Indiu. Mohol mať na mysli (V)in(i)diu, krajinu Vinidov? Aj franský kupec Samo o niekoľko storočí neskôr obchodoval so Slovanmi zvanými Vinidi na staroslovensko-avarskom území. Napokon si ho Vinidi zvolili za svojho kráľa a tak Samo založil prvé písomne doložené kráľovstvo Slovenov – Vinidov na území Slovenska…

Ing. Pavol Kleban

Stiahnuť článok vo formáte pdf…

Prostredníctvom tejto webovej stránky budem prezentovať nové informácie z histórie pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o dejiny Slovákov a Slovenska.

Okruh tém sa v blízkej dobe rozšíri minimálne o príspevky o pátraní po záhadách (nielen archeologických), ktoré máme na Slovensku. V prípade, že máte spoločné záujmy ako ja, budem veľmi rád ak sa s Vašimi námetmi podelíte, či už prostredníctvom komentárov pri jednotlivých článkoch, alebo formou zaslania správy cez kontaktný formulár. Ďakujem.